Pribehla som k rozbitému oknu a zahľadela sa von. Svet naokolo ostal odporne rovnaký. Nezmenený. Všetci sa naďalej ponáhľali, iba môj život na sekundu zastal, kým sa mi čierne pľúca naplnili vzduchom. Po ulici si flegmaticky vykračoval chlapec, ktorý svojim vzhľadom, vyťahaným svetrom a pokojným pohľadom pripomínal skôr Kurta Cobaina ako stredoškolského študenta. Šťastný úbožiak. Slúchadlá mu nedovolili čokoľvek tušiť.  Na vrchu veže sa usadil kŕdeľ čierno-bielych vtákov. Vyzerali mocne. I tí mali šťastie. Nerozumeli. Ničomu.

Za horizontom bolo vidieť starý svet. Ten, ktorý o chvíľu ostane iba minulosťou. Svet, v ktorom ľudia zabudli, čo znamená skutočne milovať. Zabudli na skutočné hodnoty. Dohnali ho až ku korózii. Jeho ošúchané pánty trpeli.

Bolo počuť ohlušujúci výbuch. Opäť. Srdce mi prudko bilo. Bum-bum. Bum. Nemohla som sa nadýchnuť, stála som tam nezmyselne, ako kamenná socha a civela von. Vedela som, že všetok čas, ktorý sme premrhali na naháňanie podstrčených hodnôt, bol zrátaný. Plány do budúcnosti, poznámky v zápisníkoch, naplánované schôdzky... všetko sa v jednej minúte stalo minulosťou.

„Nestojte tu! Zavadziate!“ , zvreskla na mňa staršia, drobná pani, ktorá sa tak ako ostatní, stádovito hnala k východu.

„Aj tak sa odtiaľto nedostanete. Stúpate si po hlavách, jeden druhému podrážate nohy! Ani v takejto situácii sa v nikom z vás nenájde kúsok človeka. A to je presne to, čo chcú. Aby sme sa ničili navzájom.“  , zvreskla som aj ja, napriek tomu, že ma nikto nepočúval a venovala som svoj pohľad zaľúbenému páru sediacemu v parku na dopísanej lavičke. Trčali z nej triesky, no oni tam i tak sedeli, dívali sa jeden na druhého a ignorovali bizarné divadlo za ich chrbtami. 

Pristavil sa pri mne pán s dievčatkom: „Ste hlupaňa. Táto veža spadne a vy tu ostanete, v jej ruinách.“ , vypľul zo seba a s opovrhnutím odišiel.

Len si choďte. Uprela som svoj zrak na temné mračno, ktoré sa ku mne blížilo. Sadla som si na zem, oprela si hlavu o stenu a napísala svoju poslednú správu: „ Ľúbim ťa. Až do smrti.“

Steny starej budovy sa zachveli. Omietka začala opadávať. Krik. Nárek. Prosby. Privrela som oči, predstavila si pohľad, ktorý mi toto miesto ponúkalo pred rokmi, keď som sem chodievala ako dievča a skrývala sa pred prísnymi pohľadmi učebníc. Prišiel ďalší silný otras  potom to, čo sme si všetci zaslúžili. Danteho peklo.