Ticho, tma a zase len nočné myšlienky, ktoré nahlodávajú moje svedomie. To ticho prerušovalo iba klopkanie mojich topánok. Pravidelne sa opakujúci rytmus, ktorý nezrýchľoval. S týmto tempom sa zohrali aj moje otázky a opäť rozdali karty srdcu a rozumu.

     Rozum zastával tú skúsenú a intelektuálnu polovičku. Srdce zase tú jemnejšiu a citlivejšiu. Chveje sa mi hlas. Trasú sa mi ruky. Moja hlava prestáva fungovať tak, ako by mala. Čo sa to so mnou zasa deje? Ozdaj na mňa nejde nejaká pliaga!? Žiadna pliaga, ale obyčajné ľudské pocity. Strach ... Radosť ... Smútok ... Bolesť ... Smiech ... prečo je tých záporných vždy viac? Akosi všetkému prestávam rozumieť a tak to bude najlepšie.

     Blikot lampy prerušil silný tok myšlienok, ktoré sa valili jedna za druhou ako dravá rieka pomedzi kamene. A tak skôr ako som si to uvedomila, bolo všetko zase po starom.