Neviem ako vám, ale mne tzv. „hurá štrajky“ na Slovensku, už lezú na nervy. V prvom rade preto, že nemajú oporu v zákone a v druhom rade preto, že ľuďom otravujú život. Samozrejme, že do tejto kategórie nepatria štrajky, uvedené v zákone č.2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Medzi tzv. „hurá štrajky“ ja zaradzujem tie štrajky, ktoré si ktokoľvek vyhlási len preto, že Ústava SR v čl. 37 zaručuje právo na štrajk. Pritom, ale nie je splnené meritum tohto práva  a to je, že podmienky ustanoví zákon. Ten totiž od vyhlásenia ústavy v roku 1992, ešte nikto nenapísal a tak ani nemohol byť vydaný v zbierke zákonov. Inak povedané právo síce máme ale vykonávací zákon nie. A tak kto chce cvičiť so štátom, loví v mútnych vodách nášho neúplného právneho systému a kto nechce toto právo zneužiť, tak ten už veľmi dlho čaká na chvíľu, až bude tento zákon konečne vydaný. Samozrejme, že takýto právny stav by v civilizovanom štáte nemal existovať, ale na Slovensku je to už tak, že pre našich politikov a pánov poslancov akosi neznamená nič, ani naša ústava a toto trvá skoro 28 rokov.

Tento úvod ešte rozšírim o niekoľko platných odborných a právnych noriem.  Podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka je “štrajk organizované dočasné zastavenie práce s cieľom dosiahnuť  hospodárske  alebo politické požiadavky.“ Už spomínaná ústava hovorí, že „právo na štrajk sa zaručuje ale podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.“ V zákone č.2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní je opísaný  štrajk ako spor o uzavretie kolektívnej zmluvy a jeho realizácia je možná vtedy, ak nedôjde k uzavretiu kolektívnej zmluvy ani po konaní pred sprostredkovateľom a zmluvné strany nepožiadajú o riešenie sporu rozhodcu. Dokonca aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, štáty zaväzuje aby ako zmluvné strany paktu, zaistili právo na štrajk za predpokladu, že je vykonávané v súlade so zákonmi príslušnej zeme.

Z uvedených faktov je teda asi každému, kto nemá očí potiahnuté súknom zlosti zrejme, že všetky štrajky na Slovensku, od roku 1993, vykonané akože pod krytím Ústavy SR  čl. 37, sú právne neuplatniteľné. Totiž, ak žiadny zákon nedefinuje takéto právo na  štrajk, potom ako sa dá taký štrajk v praxi zrealizovať?  V akejsi domnelej výhode, by sa možno mohol cítiť každý neštátny aktér takého práva na štrajk, ktorý vychádza z Čl.2 ods. 3 Ústavy SR, lebo tu sa píše, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ale na druhej strane sú v tomto smere úplne bezmocné štátne orgány, lebo tie podľa Čl.2 ods. 2 Ústavy SR môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. A keďže na Slovensku neexistuje zákon o štrajku potom s trochou škodoradosti sa pýtam. Ako chce terajšia vláda zastaviť protivládne „mobilizačné“ cvičenie slovenských autodopravcov vedené pod zámienkou štrajku, ak na to nemá oporu v takomto zákone ? Podľa mňa, konečne by mal zasiahnuť generálny prokurátor SR. Ústava SR v Čl. 149 totiž jasne stanovuje, že prokuratúra SR chráni nielen práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb ale aj štátu. Príjemný deň praje doko.