"Áno, stretneme sa. Určite, neboj sa!"
Nejako takto to celé začalo, keď mi napadla myšlienka, že sa dva mesiace neuvidíme. A ja som tým planým rečiam naivne uverila...

"Tak čo s tou chatou?"
"Ja môžem kedykoľvek!"
Zohnali sme chatu, a zrazu nie každý mohol kedykoľvek...

To nič, všetci máte šťastie, že v takýchto situáciach verím na osud a poviem si, že to tak malo byť. Takže osud aj s mojou a Mariankinou pomocou sme sa dohodli, že chatu, na ktorej sme sa ani nikdy nedohodli, jednoducho rušíme.

Kto chce si cestu nájde, ale nie všadiaľ cesta vedie. A kedže všetky cesty vedú do Ríma, tak sa najskôr stretneme tam....

Takže, milé slečny z 332, 333 a 434, je mi to ľúto, ale asi to tak má byť...