Melódia spomienok

Spomínaš na časy,

keď sama postávala si

v rána a rany krákali?

Po prebudení netúžila si,

keď láska zdala sa ti,

ako okamih v raji.

Pamätáš si,

keď navštívila si

opustené mólo a svet zdal sa ti

každým kúskom rovnaký?

Keď morský príboj vrážal do stĺpov

a zem pod tebou chvela sa hrôzou?

Zbadal som ťa raz,

len tak na nábreží postávať.

Vystierala si ruky do diaľav.

V ten deň pršalo;

tys nemala dáždnik.

Vše márne sa zdalo.

Ja dobehol k tebe

čakajúc na znamenie

- ako nad priepasťou s hojdajúcimi sa nohami,

kde dole v rokline si rieka tiekla

ako prúd času, bezhraničná -

keď v tom pocítil som,

že nebesá plakali

v rytme tvojich slov

Spomínaš,

ako si sa hrávala

v záhrade pre nezrelých,

keď láska v nej kvitla

no nie pre teba

pri bráne do cudzích sadov?