Je rok 2006 a ja sa teraz doma vo svojej izbe balím na lyžiarsky...gate, sveter , ponožky, na nič nesmiem zabudnúť, mydlo, zubná pasta a všetky tieto veci tam hádžem. OK. Tak toto by som mal ešte musím ísť za Jožom porozprávať sa o niečom a poriešiť nejaké dobré vecičky tam. Peniažky mám , čo som si našporil a dali sme ich Ja, Jožo, Juro do kopy a zajtra vyrážame. Je ráno, vlečiem sa s veľkou taškou ,tuším to bol kufor vlečiem k Jožovi lebo odtiaľ nás jeho otec zoberie pred školu ,kde už určite čaká autobus. Pomaličky sa vlečiem v malom autíčku, nikto ani slovo nepovie ,je ticho a napätá atmosféra, mam strašné haluze baviť sa s jeho otcom lebo mam strašne dobrý duševný stav a on by si to mohol všimnúť a v tej chvíľke by ma tento pocit opustil a Ja nemám ani najmenšiu chuť on prísť. Idem cez spomalovač a auto zrazu prestalo ísť, haluz pomyslel som si a smial som sa po tíšku aby ma nebolo počuť. Vrrrrrrm a zrazu naskočil motor a my sme sa v našom malom červenom autíčku pohli smerom ku škole. Bus tu ešte stále nie je a tak ma napadlo,že by som si asi mal ísť po lyže. Prišiel som ku kabinetu telocvikárov a predomnou stlali nejaké prváčky, asi TISkárky. Jednu som poznal lebo bola dcéra matkinej kolegyne, ďalšie som nepoznal a tak som sledoval čo sa deje a čo robia a ako sa najskôr dostanem k lyžiam. Tie baby si tam skúšali lyžiarky, čo Ja som už mal dávno za sebou. Stihol som to pred pár dňami. Vedúci mi podal lyže a šiel som na ihrisko ,kde sa vraj všetci zhromažďovali. Prišiel som tam a zbadal som Jura. „Čau tak ako ideme na výlet čo?“ a on mi na to odvetil  ,že sa nevie dočkať prvého večera ,že riadne oslávime náš príchod. Aha ,už ide autobus. Prišiel až k nám, dokonca ma skoro zrazil, zastal ,otvorili sa dvere a vyšiel z nich šofér s dlhými fúzmi. Mal som pocit, že som ho už niekde videl asi ma už niekam niekedy bral, neviem...a tak sme si naložili veci do autobusu ,všetcia sa usadili a cesta sa začala. A takto sa to začalo....