A zrazu už niet komu zavolať, s kým sa stretnúť, s kým sa poradiť, porozprávať a o koho sa oprieť. Zrazu je už len ticho a boľavá jazva v duši.

Sú ľudia, ktorí to už zažili a sú ľudia, ktorí to skôr, alebo neskôr určite zažijú.

Veľkou otázkou zostáva, prečo je to na zemi takto zariadené? Prečo sme my ľudia tak bolestne konfrontovaní s hroznou realitou definitívneho a nenávratného pozemského odchodu našich blízkych? A nakoniec, ako finálnym zavŕšením, i definitívnym pozemským odchodom nás samotných? Prečo musíme takéto niečo prežívať a prečo sa to našich duší tak veľmi hlboko dotýka a rozjatruje ich?

Toto silné prežívanie má veľký význam. Veľký pozitívny význam, aj keď paradoxne ide o prežitie veľmi negatívne a bolestné. Jeho pozitívny význam spočíva vo vnútornom kladení si otázok, ktoré by sme si možno inak nikdy nepoložili.

Aký má náš život vlastne zmysel, keď jeden deň sme my, alebo naši blízki tu a na druhý deň nás už zrazu niet? Aký má zmysel všetko to, o čo sme sa usilovali a to, čo sme získali, keď o to aj tak jedného dňa prídeme?

A jestvuje vôbec dačo po smrti, alebo sa iba prepadneme do veľkej, tmavej ničoty, prázdnoty a zabudnutia? Vari je to naozaj tak, že život človeka so všetkými jeho túžbami a citmi, so všetkým jeho prežívaním a radosťami, so všetkým, čo ním vnútorne hýbe nakoniec zhasne ako plameň sviečky?

Alebo vari majú naozaj pravdu tí, čo tvrdia, že po smrti predsa len život jestvuje? Ale ak jestvuje, bude potom jestvovať aj Stvoriteľ? Avšak ak existuje Stvoriteľ a my sme sa o neho po celý život nezaujímali, čo potom tam na druhom svete s nami bude? Neoplatí nám snáď našu vlastnú ľahostajnosť rovnakou mierou?

Zmyslom hlbokej bolesti, spôsobenej definitívnym pozemským odchodom našich najbližších do neznáma je teda v skutočnosti to, aby sme boli práve takýmto spôsobom donútení položiť si všetky zmienené otázky. Aby nás osud, vyššie určenie, alebo Stvoriteľ, či akokoľvek inak to budeme chcieť nazvať, donútil hlbšie sa zamyslieť nad životom. Aby nás to vytrhlo a na čas vykoľajilo z nášho zaužívaného životného stereotypu, pretože v ňom žiaľ nemajú žiadne miesto hlboké otázky existencionálneho a filozofického charakteru.

V našom bežnom živote sú pre nás totiž dôležité len hmotné kritériá, čiže práca, peniaze a možnosti užívania si radostí života. A z tohoto kolotoča nás môže aspoň na čas vyslobodiť iba niečo tak zjavne tvrdého a neúprosného, ako je smrť.

No a práve chvíľa bolestného prežívania reality smrti najbližších je tým zásadným a kľúčovým momentom. V ňom je nám dopriate spamätať sa! Prebudiť sa z povrchnosti života! Je to príležitosť začať hlbšie uvažovať. Príležitosť začať sa pýtať na skutočný zmysel života i celého nášho bytia, presahujúceho jeden pozemský život.

Ak využijeme túto ponúknutú príležitosť a začneme sa vážne zaoberať vyššie spomínanými, existencionálnymi, filozofickými a náboženskými otázkami, získavame šancu pochopiť pravý zmysel bytia. Získavame šancu vytrhnúť sa z doterajšej bezmyšlienkovitej a povrchnej existencie, v akej sme žili možno iba preto, že rovnako žili i ostatní.

Ale je múdre správať sa tak, ako ostatní a žiť tak, ako žije väčšina, ak ide o smerovanie do záhuby? Do záhuby duše a celej našej osobnosti, pretože sme rúhavo zredukovali všeobsiahlosť bytia iba na to hmotné, vonkajšie a viditeľné?

Nie je predsa len lepšie spamätať sa, aj keď pod úderom smrti našich najbližších a vyslobodiť sa spod jarma doterajšej povrchnosti?

Ak vám smrť niekoho blízkeho dá práve k tomuto popud, tak je to presne tým, čo je prežívaním bolestného úderu smrti určitým vyšším určením sledované. Je to čosi ako facka, ktorou máme byť prebudení ku skutočnému životu. K životu skutočným spôsobom hodnotnému! A ten má svoj začiatok v hľadaní odpovedí na tie najzásadnejšie otázky bytia: Prečo existuje smrť a utrpenie? Existuje Boh? Aký je zmysel nášho života? Čo bude po smrti? A tak ďalej.

Ak poslúchneme tento impulz a začneme sa tým naozaj vážne zaoberať, zmení to náš život. Môže nás to totiž pozdvihnúť na omnoho vyššiu úroveň kvality života, pretože mu zodpovedaním podobných otázok dáme nový a vyšší zmysel. A tak sa z nás môžu stať, ba dokonca majú stať namiesto ľudí nevedomých a slepo kráčajúcich po širokých cestách väčšiny ľudia vedomí, kráčajúci životom samostatne a hlavne za skutočnými a pravými cieľmi. Za pravými cieľmi a hodnotami z hľadiska večnosti a nie len z hľadiska jediného krátkeho pozemského života.

Kto však túto šancu nevyužije, koho smrť jeho najbližších a z nej vyplývajúce otázky nepohnú k zamysleniu a k hodnotovému obratu, ten je človekom strateným. Ten zostane človekom nevedomým, kráčajúcim nevedome v ústrety svojej vlastnej smrti, kedy ešte raz a naposledy dostane šancu. Šancu, aby pred tvárou vlastnej smrti hľadal pravý zmysel svojho bytia a odpovede na tie najzásadnejšie otázky.

A ak sa mu potom tieto odpovede podarí nájsť, čo však nie je isté, pretože na to už nemusí mať dostatok času, predsa len v jeho nadobudnutom poznaní zostane osteň trpkosti, skrývajúci sa v bolestnom uvedomení si, že jeho život bol nenávratne premárnený. Že ho celý vo svojej nevedomosti premrhal nesprávnym a prázdnym spôsobom.

Smrť je teda tak krutá preto, aby sme dostali dostatočne silný impulz k zamysleniu sa nad životom a k jeho prehodnoteniu v zmysle skutočných a pravých hodnôt, ktoré aké jediné majú cenu, ale ktoré žiaľ nie sú hodnotami tohto sveta.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š