Nadšenie zo zavedenia eura pomaly pominulo, a postupne sa ukazuje, akým nezmyslom je pre ekonomicky slabú krajinu ako Slovensko spoločná mena. Ceny základných životných potrieb tak prudko narástli, že aj ľudia, ktorí donedávna boli schopní minimálneho sporenia, dnes neodložia nič, alebo sú často dokonca zadĺžení.

Slovensko sa stalo od roku 1990 krajinou, ktorá je závislá na dovoze. Ceny potravín nerastú preto, že by boli kvalitnejšie, ale naopak, z dôvodu, že dnes dovážame aj to, v čom sme pred dvadsiatimi rokmi boli prakticky sebestační. Napríklad zemiaky. V dôsledku výpredaja štátneho sektoru rôznym pochlebovačom politických strán sme systematicky nivočení aj nárastom cien palív a energií, rôznych služieb, ako aj klesajúcou úrovňou zdravotného, sociálneho a školského systému. V podstate sa dá konštatovať, že každá vláda od roku 1990 napĺňala štátny rozpočet predajom majetku štátu, a týmto spôsobom aj likvidovala dlhy, ktoré vznikli pri bačovaní rôznych hlupákov v politickom tričku.

Rovnako je zaujímavé, ako sa vyvíjajú osudy štátnych podnikov. Ak v iných krajinách podniky s podielom štátu nemajú problémy so svojou existenciou, na Slovensku upadajú. A nepomáha ani postupný rast cien za služby, ktoré poskytujú. Obvykle sa tvrdí /teda, tvrdia to najmä hlupáci a klamári, ktorí sa hrajú na ekonómov/, že podnikom škodí spôsob vlastníctva - teda štát v úlohe vlastníka - a rovnako sa argumentuje, že ak by podniky prešli do súkromného vlastníctva, bolo by to na ich prospech a začali by prosperovať. Význam tejto vety je nenápadne skrytý - politik vám hovorí, že ak nedovolíte privatizovať štátny majetok a tak strane splatiť dlhy, ktoré si narobila u svojich sponzorov v pozadí, bude svojimi neodbornými zásahmi ničiť podnik dovtedy, kým nepochopíte, že máte čušať a nestarať sa ...

Nie je napríklad ničím neobvyklým na Slovensku, ak Cargo, ktoré je spoločnosťou so štátnym podielom, platí iným štátnym subjektom oveľa vyššie poplatky za tovar a služby, než klienti zo súkromného sektoru. Tým sa vytvára strata a priestor pre politika, ktorý okamžite vyskočí a poukazuje na nezodpovedné vedenie podniku a hroziace straty ... Kto ich však zavinil ? Napríklad Cargo vytvára straty už dlhé roky - dialo sa tak za Dzurindových vlád, ako aj za Ficovej, či súčasnej vlády. Kto dosadil vedenie Carga ? Politici, ktorí sedeli a sedia na rôznych postoch a majú priamy dosah na jeho osud. Kto má reprezentovať záujmy štátu a občanov ? Presne tí istí ľudia, ktorí sa pokojne prizerajú nivočeniu štátneho majetku, niekedy k tomu aj priložia ruku /napríklad delením železníc/ a potom sa snažia zbaviť vlastnej viny poukazovaním na iných. A osud Carga je len jedným z príkladov.

Ak skutočne voličovi záleží na osude Slovenska, bude musieť pohopiť niekoľko faktov - predovšetkým, štátny podnik prosperuje podľa toho, kto ho vedie, podobne ako súkromná firma. Ak teda zveríte jeho osud do rúk nevzdelanej gymnazistky bez odborných skúseností a vzdelania, nemôžete sa diviť jeho úpadku. /viď záložku sociálny sektor/ Druhým faktom, ktorý musí volič pochopiť, je právo politika nielen voliť, ale aj odvolať - všetkými zákonnými a dostupnými prostriedkami. Tretím faktom je, že pokiaľ politik nenesie zodpovednosť za svoje kroky vo funkcii, je mu jedno, čo sa deje. / na Slovensku je vláda kolektívne nezodpovedným orgánom a najvyšším trestom vyhadzov na zlatom padáku/. Štvrtým faktom je, že nemôžete čakať pochopenie od človeka, ktorý už dvadsať rokov vysedáva na parlamentnej stoličke, nikdy sa nemusel za svoju prácu zodpovedať, a je úplne odtrhnutý od bežného života - viď Ivan Mikloš, Mikuláš Dzurinda, Róbert Fico, Ján Slota, a mnohí iní.

Čo treba zmeniť ? Veľmi veľa ...  ale na začiatok by možno stačilo, ak by sa obmedzil mandát poslanca na dve funkčné obdobia, zaviedla priama zodpovednosť členov vlády za vývoj v jednotlivých oblastiach, úplne zrušila poslanecká imunita mimo výrokovej na pôde parlamentu, zmenil volebný systém na obvody podľa okresov /a podmienkou kandidatúry by bol minimálne desaťročný trvalý pobyt a preukázateľná činnosť kandidáta v obvode/ - kde by sa nevolili strany, ale konkrétni ľudia a na základe ich úspechu by sa stanovil výsledok strán. Tým pádom by stačilo namiesto stopäťdesiatich poslancov len osemdesiat.

A na vládnych postoch zaviesť obmedzenie - post ministra prideľovať zo zákona len kandidátom s odborným vzdelaním, a minimálne desaťročnou praxou v danej oblasti. Podobne konať aj pri postoch štátnych tajomníkov /vedúcemu odboru na okresnom úrade s požadovaným vysokoškolským vzdelaním a päťročnou praxou dnes môže veliť aj gymnazistka bez odborného vzdelania a praxe, čo je skutočne zvrátené/, riaditeľov štátnych podnikov a podobne. A samozrejme - keď minister dopravy dosadí riaditeľa železníc, nesie za svoje rozhodnutie aj zodpovednosť - nedarí sa - dobre, letí riaditeľ aj minister.

Ak sa urobí poriadok, bude aj prosperita. Ale bez poriadku to nebude fungovať nikdy. A stále budú len padať výhovorky, prečo to tak nie je. A klamstvá.

Ináč, v jednej veci hovorí Ivan Mikloš pravdu - nad jeho reformou z čias Dzurindovej vlády skutočne v zahraničí vyvaľujú oči - je to vlastne niečo podobné, ako osud samovraha na moste ponad Temžu - určite sa nájdu blázni, ktorí mu zatlieskajú za pekný skok, ale sotva sa nájde hlupák, ktorý to bude po ňom opakovať. Mali by sme zamyslieť nad tým, prečo ho niekto za jeho reformy chváli, ale nikto ich nezavedie vo vlastnej krajine. A sú predsa krajiny, čo mali a majú oveľa väčšie problémy, než Slovensko.