Už si niekto niekedy uvedomil koľko krát v živote povie alebo počuje slovo neviem?Keď som sa zapocuvala tak je to častejšie ako keď poviete:čo. Najhoršie to je keď sa pýtate samí seba, a vtedy to slovo príde toľko krát.a ešte horšie je,keď sa niekoho zastavate malé jediný argument je:neviem. Ako môžem niekoho zastávať keď ani tá dotyčná osoba nevie? Škoda že ani google toto nedokáže vyriešiť. Prečo sa vôbec musím dostávať do takej situacie. Akoby nestačilo že som sa vrátila do minulosti. A že vraj to nie je možné,cestovať v čase. Ale ako mám nazvať chvíľu keď mám všetko aj keď ani jedno z toho nie je materiálne a ani to všetko nie je niekedy ideálne ale je to všetko čo mam a zrazu, príde jeden jediný den, to všetko skončí a vrátim sa na miesto od ktorého som sa tak veľmi chcela dostať preč. Teraz som tu a uvedomujem si ze nic neviem a nic nemám. Aj ked som sa veľa naučila a získala skúsenosti no čo ak toto vôbec nechcem ale chcem to všetko čo som mala. Niekto by povedal že to mám brat z inej strany, využiť to a začať od znova. Ale nikto nevie pochopiť že to čo som mala aj chcem teraz a v budúcnosti? Ale také to už nikdy nebude,len iné. Je tu príliš veľa čo ak a neviem.