Nedávno som sa viezla autobusom, ktorý výnimočne nebol preplnený a dokonca sa mi podarilo aj sedieť. Moja radosť z vyhriateho miestečka pri okne však netrvala dlho. Čoskoro si totiž priamo oproti mne sadol jeden bezdomovec a jeho kamarát sa postavil rovno vedľa mňa. Ako správny človek plný predsudkov som sa tvárila, že ma vonku za oknom zaujalo niečo neskutočne zaujímavé a dávala som si veľký pozor, aby som ani na jednom nepristála pohľadom. Ako to však v našich autobusoch chodí, šofér urobil neplánovaný obrat do prava a ja som sa skoro vykydla na pána vedľa mňa. Našťastie som sa zaprela nohou poriadne do podlahy, teda myslela som si, že do podlahy, žiaľ trafila som nohu spolucestujúceho oproti. Keďže som slušne vychované dievča, neostávalo mi nič iné, len sa na ublíženého pána pozrieť a ospravedlniť sa mu.

Na moje veľké prekvapenie sa na mňa z celkom milej tváre usmievali dve veľké strašne milé oči. Usmiala som sa a ospravedlnila, na čo sa usmial aj majiteľ tých milých očí a povedal, že sa nič nestalo. Keď som opäť pohľad zaborila do okna, tak som si uvedomila, že je to vlastne človek ako ja, ktorý možno ani nemôže za to, ako sa skomplikoval jeho život. Možno ešte len včera mal niekde rodinu a .... možno je to celé inak a môže si za to sám a .... možno .... Nech už je to akokoľvek, je to len človek, ktorý tiež potrebuje, aby bol niekto k nemu milí. Z jeho úsmevu sa mi zlepšila nálada a keď vystupoval, tak sa na mňa usmial ešte raz a pozdravil. Úsmev aj pozdrav som mu opätovala a presvetlil sa mi celý deň. Ešte dlho po tomto zážitku som rozmýšľala nad tým, čo by som si o ňom myslela, keby autobus nebol ostro zabočil a ja by som mu neskočila na nohu. Ten človek asi nemá nič ale dokáže byť oveľa milší ako niekto kto má všetko. Bol to úžasný zážitok a dúfam, že už čoskoro sa nebude túlať ulicami, ale bude mať vlastnú izbu a možno bude raz chodiť do práce v obleku a s kufríkom. Určite by mu to pristalo ;o)