Konečne prišiel môj spoj. Natlačím sa dnu a nalepím na sklo.
Autobus je plný stredoškolákov. Sedia, debatujú o nejakej
včerajšej párty v meste a pokyvkávajú hlavami. Chytá ma
nostalgia a spomienky na moje školské roky. Do reality ma
vracia prvá zastávka. Masa ľudí v autobuse sa premieša ako
loptičky pri losovaní športky. Sledujem nejakú starenku s
taškou, pokúša sa nastúpiť medzi poslednými. Ledva vyšla
tie dva schodíky. Nikto si ju nevšíma, nepostaví sa, nepustí
ju sadnúť. Autobus sa s námahou pohol, starenka sa v poslednej
chvíli niečoho chytá a s vypätím všetkých síl sa pokúša udržať
na nohách. Má šťastie. Autobus je tak plný, že nemá kam
spadnúť. A je tu ďalšia zastávka,  nič zvláštne sa nedeje.
Na tretej vystupujem.

Preberá ma čerstvý vzduch, na čo reagujem okamžite zapálením
druhej cigarety. Po nočnom lejaku je chodník aj cesta posiata
obrovskými kalužami vody. Kľučkujem medzi nimi a premýšľam nad
tým, čo som videl. Z myšlienok ma vytrhne auto, ktoré
obrovskou rýchlosťou prehrmí okolo mňa. Veď predsa medzi dvoma
križovatkami je to celých 300 metrov, tak prečo nevyskúšať čo
to dá a hlavne nestrácať čas. Preletel. Ani som si ho nestihol
bližšie všimnúť. Slečna kráčajúca asi 15 krokov predo mnou
však na neho určite tak skoro nezabudne. Mala smolu.
Gigantická kaluž na ceste tesne vedľa nej takmer úplne zmizla.
Rozprskla sa do neskutočnej výšky v okruhu troch metrov. Jej
módny trenčkot a elegantný kostým môžu putovať rovno do
čistiarne. Som zvedavý, čo povie v práci.

Konečne som pred robotou. Zahasím cigaretu a idem na to. Ďalší
deň v práci sa môže začať. Typické jesenné ráno... už teraz sa
neviem dočkať zajtrajšieho...