Cesta bola dlhá a nudná. Rádio bolo nastavené na našej obľúbenej stanici a započúvali sme sa. Cestou sa nič nestalo. Aspoň také dve hodiny nič. Predtým tam boli aspoň nejaké domy a teraz? Teraz len hory, lesy a lúky. Celé dve hodiny sa toto stále opakovalo. Vyzerala to akoby sa nejaký kus filmu stále opakoval. Po ďalšej hodine konečne dorazíme do mesta Salzstan. Len čo prejdeme za značku, vypadne nám rádio. Mark to tam desať minút šteloval, ale bez nádeje. Všetko to tam vyzeralo také tajomné a temné. Keď sme tam dorazili bolo už pol deviatej večer. Celkom bolo ešte svetlo, tak som sa dívala kde sme to vlastne prišli. ,,Naposledy som tu bola, keď som mala dvadsať,“ povedala mama aby prerušila ticho v aute po tom, čo vypadlo rádio. Odpovede sa však nedočkala. Čo som jej mala povedať? Že som tu bola aj s bratom raz za život aj to bolo pred piatimi rokmi? Asi chcela aby sme sa trochu aj smiali. Lenže o tom pochybujem. Asi po piatich minútach sme zbadali prvý dom. Na mňa pôsobilo toto mesto ako nejaký prízrak. Cesta sem je veľmi dlhá a nudná. Jednoducho toto mesto je odpojené od všetkého, akoby to bola úplne iná krajina. Dívam sa von oknom a zbadám prvý obchod. Lenže názov ma trochu naštval. ,,OPRAVÁREŇ ÁUT – TOM WAYLIN,“ no dobre prvé, čo vidím je názov obchodu môjho otca. Ešte som ho dokonca aj videla. Lenže problém je v tom, že aj on mňa. Neviem či ma spoznal ale dúfam, že nie. ,,Tak toto je náš nový dom,“ zahlási mama. Pred sebou vidíme dvojposchodový dom staršieho typu. Vystúpime z auta a chceme sa bližšie pozrieť. Vstúpime do vnútra a čudujeme sa. ,,Je to tu nádherné,“ povedala som. ,,Takže si zvykneš?“ opýtala sa ma mama. ,,Asi áno.“ Mark sa na mňa len usmial. Vyjdeme na dvor a zbadáme aj bazén. To je hotové kráľovstvo. Nechápem ako taký obyčajní ľudia ako my môžeme bývať v paláci. Aspoň mne to tak pripadalo. Pomaly prejdeme aj na horné poschodie. Izby sú tam tiež nádherné a pritom aj veľké. Nie sú to také izby 2x2 ako v našom starom dome. Je tu miesta a miesta. Ostanem v mojej budúcej izbe aj s Markom. ,,Páči sa ti?“ opýtal sa ma. ,,Myslím, že áno.“ ,,Viem, že si videla otca.“ Mark sa po mne pozrel tým jeho chápajúcim pohľadom. Ja som sa zadívala do zeme. ,,Keď ja neviem či mu mám dať druhú šancu. Už mu moc neverím,“ povedala som a pozrela som sa na Marka. ,,Skús to a uvidíš.“ ,,A kde je Tim?“ opýtala som sa. ,,Býva o kúsok ďalej. Ukazoval mi fotky ich nového domu a je úžasný. Podobný aký máme aj my.“ ,,Poďte si pre veci!“ kričí po nás mama z vonka. Zídeme po schodoch a ideme si pre krabice, čo máme v aute. Stále sa tam kutrem a nemôžem nájsť môj mobil. ,,Čo hľadáš?“ opýtal sa ma Mark. ,,Mobil nevidel si ho?“ ,,Nie a neodniesla si si ho už hore?“ ,,Určite nie mala som ho vybitý a tak som ho hodila do krabice,“ nechápala som kam sa mohol vypariť. Všetko tam poprehľadávam a nič nevidím. Nakoniec to vzdám a vrátim sa hore. Skoro som nemohla veriť vlastným očiam keď som zbadala môj mobil na posteli. Ja som si ho tam nevyniesla? Pozriem a zistím, že je nabitý. Veď to nieje možné. Ako? Povedala som si, že som sa len pomýlila. Je to tu čudné, trochu. Ľahnem si na posteľ, čo bola ešte igelitom zakrytá. Rozmýšľam aké to bude zajtra v škole. Tiež by ma brali takú aká som. ,,Vstávajte treba ísť do školy!“ kričí na nás mama. Pomaly si rozlepím oči a rozdívam sa, či to náhodou nebol iba sen. Rýchlo som sa obliekla, lebo mi bola zima. Pomaly, ale bezpečne zídem po schodoch do kuchyne. Do nosa mi udrela nádherná vôňa pečenej slaninky. Škoda, že ja som vegetariánka. Ja si dám len cereálie a pri najlepšom teplé kakao. ,,Dobré ráno,“ poviem mame, keď vleziem do kuchyne. ,,Dobré Lucy. Ako si sa vyspala?“ opýtala sa ma mama. ,,Ušlo to,“ povedala som ospalo. ,,Dobré ráno vospolok,“ povedal Mark, keď tiež vošiel do kuchyne. ,,Ako si sa vyspal?“ opýtala sa ho mama. ,,Ušlo to,“ odpovedal rovnako ako ja. Mama sa po nás dívala, či sme sa nedohodli. Na stôl nám hodí raňajky. Mark zoberie slaninu na vidličku a hovorí mi: ,,dala by si si však? Taká chutná, šťavnatá slaninka. Mňam.“ ,,Nie ďakujem Mark. A ty by si si nedal zdravú, červenú mrkvu?“ opýtala som sa ho. ,,A čo som zajac? Nepotrebujem zabrusovať zuby,“ povedal a začal sa mi smiať do tváre. ,,Tak ja už musím ísť. Dnes poobede vás prídem zobrať zo školy, tak ma čakajte. Dobre?“ opýtala sa nás mama. ,,Jasné!“ odpovedali sme naraz. ,,Tak ahoj a nie, že si urobíte v prvý deň na novej škole hneď hanbu,“ povedala a odišla. Zahľadela som sa na tanier a zbadala som tam Daniela. Neviem, či mi náhodou už nepreskočilo, ale vypadá to tak. ,,Ideme?,“ opýtal sa ma Mark. ,,Ideme,“ poviem celkom kľudne. Síce to kľudne vypadalo, ale bola som nervózna a mala som dokonca aj trému. Konečne vyjdeme z domu a skoro som sa zhrozila. Oproti nám z domu vyjde Daniel. ,,To hádam nie!“ poviem. ,,Čo nie?“ opýtal sa ma Mark, ktorý akurát zamykal dvere. ,,Pozri sa oproti.“ ,,To kto je?“ ,,Daniel Hardyn. Chalan, ktorý mi odmala robí zle,“ stále som sa dívala po ňom. ,,Takže pre teba tá škola nezačína dobre,“ povedal Mark. No až po jeho slovách som si uvedomila, čo to vlastne pre mňa znamená. Budem predsa s ním chodiť do školy . ,,Nezačína sa dobre,“ poviem a pozriem sa na Marka. Po ceste sme vyzdvihli Tima a pomaly kráčame ku škole. Ideme popri otcovho obchodu. Modlím sa aby nás nevidel. V okne sa mi zamarilo, že sa tam niekto díva. Radšej som sa otočila. Asi by som mu mala sať druhú šancu. Ak máme bývať v jednom meste, nemôžem sa spoliehať, že ho uvidím iba raz za čas. Musím mu dať druhú šancu. Lenže čo ak znova sklame. Čo ak ho budem najviac potrebovať a on zas zmizne? Čo budem len robiť? Neviem. Dorazili sme pred školu. Vôkol úplne cudzí ľudia, ktorých vôbec nepoznám. Pri škole ma najviac zaujala jedna partia. Boli tam traja chalani a iba dve baby. Všetci mali na sebe čierne okuliare. No všetci mali na taške čudný znak. Mali tam veľké ozdobené S a W. Považovala som to za nejaký znak ich kamarátstva. Bola som na nich tak zadívaná, že som si nevšimla, že sa na mňa jeden chalan z nich díva. Zložil si dole okuliare a pozrel sa na mňa. Všimla som si, že mal modré oči. Niekto doňho drgol a on si vzápätí nasadil okuliare. Rýchlo som sa tvárila, že som sa naňho nedívala. Otočila som sa k bratovi a Timovi. Tí sa zas bavili o nejakej hre. Ako inač chalani sú chalani. ,,Za chvíľu zazvoní na hodinu!“ oznámil nám Tim. Tak sme sa všetci pobrali do tried. Oni dvaja išli spolu a ja sama som si hľadala triedu. Keď som ju konečne našla, nebolo tam už skoro žiadne voľné miesto. Sedelo sa tam vo dvojiciach a ja som dúfala, že si ku mne nikto nesadne. Sadla som si do predposlednej lavice v strednom rade. No najviac ma hnevalo to, že som sedela pred Danielom. Mala som z toho nervy. Obzrela som sa doľava a tam som zbadala vonku za oknom toho chalana, na ktorého som sa dívala pred školou. Len to nie. Teraz si bude myslieť, že som sa naňho dívala len preto, lebo sa mi páčil. Ak mám priznať, celkom sa mi páčil. Bol pekný, ale aj tak by ma nikdy nechcel a tak som si ho nejako vyhodila z hlavy. Ešte raz som sa pozrela naňho a rýchlo som sa otočila. Mal plavé vlasy a ako som si pred školou všimla, tak pod tými čiernymi okuliarami mal nádherné modré oči. Zbadala som totiž, že aj on sa díva po mne. Trochu som sa začala smiať. Do triedy vošla ďalšia baba. Tiež stále pred školou s tým chalanom. Na tvári sa jej zjavil veľký úsmev a smerovala k tomu chalanovi pred okno. Bola pekná a tak som si hneď domyslela, že to je jeho baba. Všimla som si, že si niečo pošepkali a potom sa pozreli na mňa. Neriešila som to a radšej som sa otočila. Ktosi ma začal báchať po chrbte. Potom som si spomenula, že za mnou sedí Daniel. Otočila som sa zrevala som po ňom: ,,Čo chceš odo mňa? Už som ti aj ja dobrá, keď tu nikoho nepoznáš, čo?“ ,,Nie ja som sa len chcel opýtať koľko kníh si prečítala tieto prázdniny. Tristo, štyristo?“ robil mi nervy. Akoby chcel po celej triede vykričať, že som knihomoľa. ,,Chcete poznať babu, čo prečíta za tri dni sedemsto stranovú knihu?“ vykrikoval Daniel po triede. V tej chvíli sa z triedy ozýval smiech a reči typu: ,,To kto je ten bifľoš? Čo je to zač?“ Vtedy by som mu najradšej napchala handru do huby. ,,Tu sedí predo mnou!“ zakričal Daniel. Všetci na mňa ukazovali prstom a začali sa smiať. Ja som si založila ruky a ľahla som si na lavicu. Mohla som to tušiť, že mi bude zas chcieť urobiť zo života peklo. ,,No a čo aj ja prečítam za tri dni sedemsto strán!“ zakričalo nejaké dievča. Pozriem sa, aby som vedela kto to bol. Vidím stáť tú babu, ktorá stála pri okne. Dívala sa na mňa a usmievala sa. Celá trieda sa pozerala, čo to robí. Sadla si ku mne. ,,Ahoj ako sa voláš?“ opýtala sa ma. ,,Ja . . . . som . . .“ nestihla som dopovedať, lebo mi skočil do reči Daniel. ,,Volá sa knihomoľa,“ povedal a usmial sa na tú babu. ,,Ty sklapni teba som sa nepýtala trúby roh,“ povedala mu. Týmto ho ale riadne odpísala. Podala mi ruku a povedala: ,,Ja som Timea Satwensová.“ ,,Ja som Lucy Waylinová,“ podala som jej ruku. Usmiali sme sa na seba. ,,Ešte som ťa tu nevidela. Ty si tu nová?“ pýtala sa ma. ,,Som. Včera sme sem prišli.“ ,,Aha, a nie si rodina s Tomom Waylinom, čo tu má opraváreň?“ Čo jej mám povedať? Že je to môj otec, ktorého nenávidím? ,,Je to môj otec,“ povedala som nakoniec. Ak mu treba dať druhú šancu tak treba začať od znova. ,,Môžem pri tebe ostať sedieť?“ nakoniec sa ma opýtala. Nakoniec to, že sme sa sem prisťahovali bolo na niečo dobré. Vytvára sa mi tu moje kamarátstvo. ,,Áno,“ povedala a usmiala som sa na ňu. Po celý čas mala na sebe okuliare. Vôbec si ich nezložila. Odvtedy som mala v mojom zozname kamarátov iba jedinú osobu. Timeu Satwensovú.