Kedy sa ľudia uchyľujú k duševnej samovražde skrz naivné presvedčenie, že milión rôznych faktorov bude práve v konfigurácií, ktorá prinesie nimi vytúžený výsledok? Odpoveď je predsa jednoduchá. Keď im zdravý sedliacky rozum hovorí: "Zabudni!"

Aby to však nebolo také jednoduché, človek sa nedokáže vyrovnať s tým, že to, čo chce, je jednoducho nereálne a potom vznikajú rôzne vedecké objavy, či laureáti Nobelovej ceny  a radšej začnú veriť tomu, že existuje šanca (a nie taká obyčajná, no priam reálna), že ich sen sa môže naplniť. Následne pribudne zopár použitých zakrvavených žiletiek, prázdnych plechoviek od piva či deprimujúcich blogov. Ale ako vám skúsení hrdinovia boja so životom oznámia s úsmevom: "To je život, cica."

A vzhľadom na to, že sme len obyčajné kolónie buniek stvorené na obraz Boží s batožinou pudov a sebatrýzne, nepoddáme sa. Nie, nie, my nie! Pôjdeme ďalej, hlavou prerazíme múr... Poháňaní tým najsilnejším a súčasne najzraniteľnejším citom sme nezastaviteľní zvonku. Ale nie, v skutočnosti nás nezastaví nič, žiadna príťaž. Zbohom, starí priatelia, zbohom rodina, zbohom úprimnosť k sebe samému...

"...Meaning that you love them and they don't love you... but you still have hope..."