Deň po.


Srdce je osamelý lovec.
Vlastných zbraní.

Si dnes kráča z tichej doliny
s výhľadom na kopec.
K pocitom včerajšieho dňa.

A pre výhľad do doliny.
Tak pre nádej...tá nezraní.

Či stoná? Nestoná.
Len poodviala záclona a celé sa chveje.
Tá jediná clonila.

Tvár moja sa k tej nádhere sklonila
a mení si úsmev za úsmev.
Bežné slová za plaché vety.

Už Ti len poviť z kvetov
svety, prevoňané túžbou
priamych vzletov.
Tvorba celkom bežná, malá...

Celá je s novým rozmerom.
Mnohým z bezrozmerného mála.