Absolútna zhoda neexistuje. Teda, absolútna zhoda vo vzťahu neexistuje. Je to principiálne nemožné, z podstaty človeka, jeho usporiadania nepredstaviteľné. A pritom sa tak často k tomu snažíme priblížiť. S radosťou a nadšením vychvaľujeme do priepastných výšin naše spriaznené duše, hovoríme o našich partneroch, priateľoch ako o elementárnych častiach nášho bytia- jedno telo, jedna duša. Akoby sa celá naša myseľ, duch spojili s tým druhým.

Prekvapený záchvev, keď ten druhý povie slová, ktoré sa v tom istom momente prelejú zákrutami našej vlastnej mysle. Číta nám niekto myšlienky? Ach, človek sa občas až zľakne toho momentu, kedy má pocit, že niekto vidí tieto intímne zákruty a to jediné miesto, kde sa môže skryť, je zrazu napadnuté zrakom iného. Moja babka mi síce vždy hovorila, že Boh vidí všetko a vidí aj moje myšlienky, ale ja som tomu nikdy neverila a moja myseľ bola a stále je výhradne moja. Občas dovolím niekomu cez písmenká, slová, pohľady do nej nakuknúť, ale vždy len čiastočne- absolútny pohľad nedokážem ponúknuť nikomu. Nejde to- i keby som chcela. Nikdy to nepôjde, pretože je to nemožné rovnako ako s tým súvisiaca zhoda, prienik myslí dvoch ľudí. Mám v sebe zapísaný celý svoj život, každý moment sformoval to, čo teraz myslí a ako myslí. A preto ako myslí o niečom, čo môže byť rovnaké u iného, nikdy nebude zhodné. Keď niekto hovorí, že vie ako sa cítim, môže to tušiť, môže poznať obrysy, možno aj celý tvar a čiastočne aj vnútro. No nikdy nebude k tomu vedieť pridať tú unikátnu kombináciu zážitkov, spomienok, vedomých i podvedomých prísad, ktoré z nášho pocitu a stavu urobia niečo absolútne jedinečné. Preto povedať niekomu- viem, ako sa cítiš, je iba neúprimná spoločenská vata, ktorou vypĺňame tiché miesta...