Cim viac chce clovek povedat, tym tazsie z neho idu vety. O to tazsie ked to musi zosmolit do nejakeho artikulovatelneho zvuku. Preto som si sadla o polnoci k blogu, aby som po takmer roku oprasila prstoklad a pokusila sa kvoli jednej specialnej osobe dostat zo seba to, co ma tazi.. Tazko vysvetlit v com sa niekto nachadza, ked si tu vlastnu ulitu nevie ani sam pomenovat. Napriek tomu si ju nesie dennodenne so sebou, do nej sa strka a pritom tak velmi do nej a k nej patrit nechce . Pred troma rokmi som si povedala, ze nikomu nedovolim, aby mi vosiel pod kozu. Podla mna su iste sfery ludskeho vnutra natolko zranitelne, ze aj napriek hocijakej dovere vo vztahu dvoch ludi, hranice k nim nemozu byt narusene. Ci je tam krasne a ci bolestivo, clovek musi mat kus svojho vnutra, kde nikoho nepusti, lebo ak sa mu niekto nabura aj sem, stava sa jeho sucastou. Verila som tomu a drzala sa toho ako kliest, ked po skoro dvoch rokoch na hojdacke burliveho a vynimocneho vztahu nastalo vo mne absolutne prazdno. Vsetko to, co som v sebe nosila, vsetky miesta, kde som toho Votrelca pustila, absolutne vyprahli. Neexistovali. Uz sa nebolo kam schovat, vsade mal pristup, vsetko bolo plne nas dvoch. Prvykrat som pocitila ze psychicno a psychicka bolest moze boliet aj v realnom fyzickom casopriestore, a zaprisahavala som sa, ze uz nikdy s nikym chodit nebudem. Hlupost, samozrejme. * Nikdy to nebolo vsak ono. Pred par mesiacmi som sa namotala na vernu kopiu Votrelca. Stacili tri mesiace nevinneho chodenia vonku, tie iste pocity, tie iste problemy, a selfhighfive-withachairintoface. Znova pust. Vnutri absolutne nic, dokonca som prestala jest, prestala si zasa verit. Zavolala som Ta von. Rozptylenie, pusa?, ine myslienky, nutena konverzacia vyplnajuca hroziace nekonecne chvile ticha. Na prekvapenie som sa vracala domov nadsena, ako male dieta. Jedine co chcem tymito omackami povedat je, ze mi na Tebe zalezi. Myslim, ze viac ako Tebe na mne, ale neviem. A nechcem to ani vediet. Viem, ze nic konkretne do buducnosti nehladam. Len niekoho s kym nikdy neskonci debata, kto si vie s lahkostou urobit zo mna hlupaka a kto nedovoli, aby ho zo mna robili druhi. Protirecim si, ja viem. Prave preto mozno potrebujem aby si ma nasiel. Dal frcku do nosa a usmernil. Nechcem s nikym chodit az kym si nebudeme obaja isti, ze to ma buducnost. Ze tu buducnost chceme vidiet spolocne, a spolu. Nechcem sa zalubit, nechcem sa hrat s viacerymi ludmi naraz. Chyba mi tvoje teplo, ruky a vsetko.. ked tu nie si. ALe je to prilis nebezpecna hra. DOteraz som fungovala na kamaratoch, vyplnani volneho casu, nic nedat, nic prijat. Dvihat sebavedomie ? Spoznavat, skrtat zoznam, skompletizovat si obraz toho, co chcem a cakam. Chyba mi polka sveta, polka duse, potrebujem niekoho ako som ja. 100% sa darovat, 100% zit, ist do veci po hlave, zit pre moment, byt nezistny, milovat naplno, byt uprimny a nedusit sa v tom, co od seba ocakavam, co ocakavaju ini. Chcem niekoho s vlastnym vesmirom, niekoho, kto pochopi tieto riadky.. .