Účasť na Brtníckych ledopádech sme mali s Danom naplánovanú už do začiatku roka. Samozrejme, že všetko nakoniec dopadlo úplne inak ako sme plánovali... Z Trnavy sme vyrážali pred 16h00, na navigácii svietil čas príjazdu 21h50. Podľa propozícií je registrácia otvorená do 20h30 a odchod autobusu na štart o 21h00....adrenalín hneď od začiatku. Nebudem písať ako, ale Dano to zvládol a krátko po pol deviatej sme sa registrovali.

Nestrácame zbytočne čas a prezliekame sa rovno v aute ešte namazať nohy, obuť a nástup do autobusu spolu s ostatnými „bláznami“ smer Waltersdorf. Prvé stúpanie na Lúž prekvapuje množstvom snehu a dvoma týpkami, ktorí sedeli v snehu popíjali lacný alkohol a mali blbé poznámky na moje skvelé kompresné nohavice z Lidlu...

Bežím za Danom, okrem občasného silného vetra celkom pohoda, pri nočnom podniku s červeným srdiečkom v Lesné mu však musím ukázať ten správny smer a dostávam sa pred neho. Čas od času sa otočím a kontrolujem či vidím za sebou jeho modrú bundu. Konečne dobiehame na Tolštejn, mám jediný problém, ten chlapík v modrej bunde čo bežal celý čas za mnou nie je Dano.. Čakám ho v reštaurácii, využijem lístok P ako „pití“ ale Dano tu stále nie je. Nechápem, snáď sa nevrátil do toho nemravného klubu na to on predsa nie je :-).....začínam tuhnúť musím ďalej bez neho.

Vonku kombinácia silného vetra a šmykľavej cesty spôsobí, že stratím rovnováhu a hlavou letím priamo do hradného múru, tesne pred ním to vyrovnám a s paličkami chytám stratenú rovnováhu. Objaví sa Dano, splieta mi o nejakom turnikete cez ktorý sa dostal na skalu nad hradom, vôbec neviem o čom točí ...halucinácie tak skoro po štarte? Je mi strašná kosa tak mu len poviem nech ma rýchlo dobehne. Po desiatich minútach behu konečne teplo, dám voľnejšie tempo a pokračujem nocou väčšinou sám. Míňam Jelení skálu, Velký Buk a zrazu dŕb, tma, na chvíľu nič nevidím...narazil som čelovkou rovno do konára, ktorý visel nad chodníkom, hľadám čelovku v snehu, našťastie je celá a svieti ďalej. Fajn, na hlave mam prvý suvenír z ledopádu. Pri zostupe z Klíče stretám Dana, dohodneme sa, že ho počkám na Tolštejne. Keďže Dano nie je o nič horší ako ja, zadováži si rovnaký suvenír na tom istom konári aj on...

Pred pol piatou dobieham druhý krát na Tolštejn (38 km), vymieňam baterky v čelovke a v navigácii a využijem lístok Z ako „zelňačka“. Po 15 minútach odchádzam z reštaurácie bez Dana. Znovu ten istý pocit neznesiteľnej zimy, tento krát mi zahriatie trvá dlhšie ale nakoniec pominie a je mi znova fajn. Na Jedlové neviem nájsť kontrolu ale zrazu sa tam objaví nejaký chlapík a poradí mi, pokračujeme ďalej spolu, je „domáci“ a tak mu úplne dôverujem. Bežíme dole strmou zjazdovkou a bavíme sa či je náročnejšie ísť v takomto teréne hore alebo dole....za chvíľu to zistíme, ideme totiž úplne opačným smerom a musíme sa vrátiť ku kontrole, hore strmou zjazdovkou....Na vrchole konečne na tretí pokus nájdeme správny smer a bežím už bez blúdenia až do Krásnej Lípy (54 km). S chuťou sa púšťam do gulášu, reštaurácia sa však začína rýchlo plniť štartujúcimi na kratšie trasy a tak sa balím a padám ďalej zase sám. Je ráno, svitá, vďaka otvorenej krajine silný vietor sťažuje pohyb ale tie výhľady stoja za to.

Vstupujem do NP České Švícarsko a pri prvom rebríku stretávam Johnyho a jeho družinu. Pridávam sa k nim a pokračujeme spolu až k jaskyni Víl. Snažím sa najprv podľa GPS súradníc nájsť kontrolu, bez výsledku. Idem teda na to logicky podľa turistických šípok a hľa jaskyňa. Celú ju prejdem aj s borcom so psom ale žiadnu kontrolu sme nenašli, tak si ju aspoň odfotím ako dôkaz, že som tu bol. Zbehnem dolu naspäť k značke, znovu sa však nechám nachytať „domácimi“...a po ich slovách “jo, my to tady známe, ta kontrola bejvá dále v jeskyni , pojdte s námi“  idem teda znova hore k jaskyni...samozrejme, že sme nič nenašli, tak znovu dole k značke smer Turistický most.

Rozladený tým motaním pri jaskyni Víl úplne zabudnem, že na trase sú dve odbočky k ľadopádom Vlčího potoka. Vďaka Johnymu a jeho družine, ktorí tiež tieto odbočky minuli a vracali sa až z Brtníckeho hrádku, som si ušetril nejaké minúty. Ich tempu však nestačím a pridávam sa k Braňovi, s ktorým to zvládneme bez blúdenia až do Kopce (69 km).

Česko-nemecký 17 kilometrový okruh je plný stretnutí, znovu sa pripájam k Johnyho družine, ktorá sa rozrástla a opeknela o Petru. Po dlhšom čase konečne vidím aj Dana v modrej bunde. Jeden z najkrajších zážitkov mám z výstupu na Hermansek v uzučkom skalnom žľabe postupujem hore po rebríku hneď za Petrou... Na Taubensteine sa motá aj Ten Pekny s kamarátkou a až do údolia Bíleho potoka ideme všetci spolu. Na druhú kontrolu na Kopci však už dobieham sám, príliš veľa ľudí a príliš málo vzduchu, kofola, džús, gél a sám aj odchádzam....  

Pri stúpaní na Plešný si tak pre seba hovorím, že ten Olaf nie ja až taký drsňák, do cieľa je to už len 20 kilákov a okrem rebríkov a šmykľavých schodov nič extra nepripravil.

Sorry Olaf, podcenil som ťa, som naivka....

Prvý krát som sa škaredo vyjadril na Olafovu adresu pri páde počas zostupu „vlastním značením“ z už spomínaného Plešného. Druhýkrát keď som preliezal a podliezal drôtené ohrady za Vlčí horou, ako ináč na trase „vlastní značení“. Tretí, štvrtý a x-tý krát na „prasečí stezce“ pod Vlčicí. Som rád, že som bol vtedy sám, nemusel som sa pri nadávkach nijak obmedzovať....

Čo na záver (107 km) ? Chcel som prísť do cieľa s Danom, za svetla a s časom do 20 hodín. Nič z toho som nesplnil....neostáva mi nič iné len si to o rok zopakovať. Dano a ty nespi stále na trase, nech mám aspoň jeden cieľ splnený!

P.S.: Olafe si fakt drsňák, dík tebe a celému organizačnému tímu, že ste mi odhalili ďalší kus nádhernej českej krajiny vrátane tej „prasečí stezky“.