Po asi týždni som išiel navštíviť Lucku. Nevedel som to bez nej už vydržať. Zobral som pomaranče, lebo vraj ich treba doniesť. Tak to aspoň tvrdili v komunistických seriáloch. Ešte kytica kvetov a balóniky, to zase podľa amerických seriálov a mohol som ísť na návštevu v seriálovom poňatí. Ledva som došiel k nim, jej mamina ma s veľkým úsmevom privítala.

„Ahoj Jurko. Som rada, že si prišiel. Aj Lucka bude veľmi rada, že ťa zase uvidí. Už si jej veľmi chýbal. A nám už pomaly začala liezť na nervy s tým, že o ničom inom nehovorila, len o tebe,“ zasmiala sa mama. „Naozaj si je veľmi chýbal. A to si nemusel, toľko toho so sebou brať. Nemáme taký veľký dom, aby sme to sem všetko pomestili.“ 

Naozaj som vyzeral smiešne, obvešaný toľkými vecami. Ani ma, spoza toho všetkého, nebolo poriadne vidieť. A dvere mi musel niekto otvárať, lebo ani jednu ruku som nemal voľnú. Vošiel som do pacientkinej izby. Na posteli ležala moja chorôbka. Bolo mi jej veľmi ľúto. Vyzerala ako zle vygrcnutý rezanec. Asi spala, pretože oči mala zatvorené. Podišiel som opatrne ku nej, keď tu na mňa vyskočila.

„Ty potvora jedna, skoro ma šľak trafil. Mohol som byť už tam hore a chytiť ti miesto v prvom rade.“

„Ale no tak. Nemrač sa, však to len tak zo srandy. Už si bol s mojím otcom? Lebo môj predaj je už na spadnutie. Už mi môj nastávajúci aj nemocnicu postavil. A akú krásnu, aj s latrínou s vyhrievanou doskou. Toto tak ľahko neprebiješ.“

„Choroba moja, ale prebijem, neboj ty nič. Ja som ti zohnal babku mastičkárku, ktorá už na moju zákazku vyrába niečo špeciálne. Teraz sa túla horami dolami, aby pozháňala tie pravé bylinky, ako je mandragora a neviem, čo ešte všetko. A v deň a hodinu Marty to všetko dá dokopy a pri vyslovovaní tajomných formuliek vyvolá démona Mefistotela. Toho spúta svojou silou a on bude musieť splniť, čo mu ona rozkáže. A ona bude od neho chcieť niečo, aby si sa uzdravila. Asi to budú citróny, čo donesie. Tak som ju predbehol a skočil som do Tesca a kúpil ti rovno pomaranče, aby som bol ešte lepší, než ten pekelník, čo mu nohy smrdia sírou a starými ponožkami.“

„Počuj láska moja, ty sa v tom pekle  nejako veľmi vyznáš. Nebol si tam už ty niekedy náhodou?“

„Raz som zašiel do pekla na pivo. A to ti poviem, do pekla sa na pivo nechodí. Lebo sa hneď začne pekelná zábava a ohnivá voda tečie prúdmi. Potom po svojich domov neprídeš, na to zabudni. A ako som tam tak pil, tak som chcel ísť po čase na záchod a to vieš, čerti potvorskí mi podrazili nohu. V opojení ohnivej vody bez kofoly som zletel rovno pod nohy Mefistotelovi. A to ma prebralo. Taký smrad som nezažil, ani nepamätám. A ani si to už nechcem radšej pamätať. Bol to otras. Fuj.“

„Čo by si si ty bez toho počal. To by si tam určite, ako ťa poznám pil doteraz a na mňa by si kašlal.“

„Ale kde, to bolo ešte pred tým, ako sme sa spoznali. To bolo v dobách môjho temného života. Vtedy si mi ešte nesvietila, slniečko moje radostné.“

„Som rada, že si sa z toho dostal. Lebo neviem, čo by som si bez teba počala.“

„No nikto by ti pomaranče nedoniesol. Jedla by si Mefistotelove kyslé citróny. Už vedia lekári, čo ti je?“

„Nie, ešte nevedia. Nemajú ani šajnu. Ale ja im ani nepomôžem, nech si len potrápia tie ich múdre hlavičky makovičky. Aj keby som vedela, nepoviem, ani bohovi,“ zasmiala sa.

Bolo vidieť, že jej je o niečo lepšie, ako pred pár dňami. V skutočnosti lekári stále nevedeli, čo jej je. Ona mi nič nepovedala, tak som musel vyzvedať od jej mami. Neviem, prečo mi nechcela povedať, čo si myslí, že jej v skutočnosti je. Či mi nechcela robiť vrásky na čele. To neviem dodnes. Alebo nechcela nič povedať, kým to nie je isté. Nechcela, aby sa niekto dozvedel pravdu, ale nemala to srdce mu klamať, vždy to povedala tak neurčito a žartom, že človek nevedel, či to myslí vážne, alebo nie. Mohol som len tipovať, ako to je v skutočnosti. Ešte sme sa dosť dlho spolu rozprávali, až som na nej videl, ako začína byť veľmi unavená. Tak som sa len rozlúčil a išiel som preč. Ešte som sa zastavil pri rodine a troška sme sa porozprávali. Ale ani oni nevedeli nič viac povedať. Len, že je chorá a lekári nevedia, čo jej je. Len, že má byť doma a má sa liečiť.

            Hneď ako som mal voľno, som za ňou zase išiel. Bolo mi jedno, či aj ja ochoriem, alebo nie. Chcel som byť s ňou. A keďže nevedeli čo jej je, tak ani nemohli povedať, či je to nákazlivé, alebo nie a tak mi ani nikto nemohol zakázať za ňou chodiť, pokiaľ si to pacientka  sama nevyžiadala. A v mojom prípade sa to nikdy nestalo.  Keďže lekári nevedeli, čo je s mojou láskou, chcel som skúsiť aj alternatívy, ktoré lekári a hlavne farmaceutické spoločnosti zavrhujú, lebo tým prichádzajú o kopu peňazí. Najskôr som sa poradil s jej rodičmi, či s tým súhlasia, alebo nie. Na moje prekvapenie boli tou myšlienkou nadšení. Pokaziť sa nemalo čo, pokiaľ bude pokračovať aj pôvodnej liečbe. Zohnal som číslo na pána, ktorý sa zaoberal zdravou výživou. Vypýtal si jej chorobopis a zostavil jedálniček v ktorom odporučil, čo môže jesť, čo by veľmi neodporúčal a čo by vôbec nemala jesť. A samozrejme pokračovať v liečbe, ktorú stanovili lekári. Zohnať niektoré veci nebolo také ľahké, ale podarilo sa to.

A za niekoľko dní sa jej stav očividne začal zlepšovať. Aj keď jej lekári ešte zakázali vstávať, neuposlúchla ich. Najskôr išla len na dvor, trocha sa prejsť a potom stále ďalej a ďalej. Keď som k nim prišiel, zobrali sme Dona a išli sme na dlhú prechádzku. Bolo vidieť, že jej čerstvý vzduch a slniečko robia oveľa lepšie, ako len stále polihovanie v tmavej izbe. Bolo síce vidieť, že je bledá ako stena, ale každým dňom jej bolo lepšie a lepšie. Lekári boli najskôr skeptickí a tvrdili, že sa jej to ešte môže vrátiť, ale už sa to nevrátilo. Nechceli si priznať, že by sa mohol niekto takto vyliečiť, bez toho aby oni, slávne hlavy vzdelané, nemali šajnu o tom, ako sa to stalo. Lucka sa im iba vysmiala do očí, povedala, že ona je zdravá a oni ani nevedia, čo jej bolo. Najhoršie bolo, že sa lekári snažili vyliečiť Lucku a keď bola zdravá odporučili jej len vitamíny, ktoré dávali každému. Ani nevedeli, či jej to pomôže, alebo nie. Ale boli platení za to, aby to každému dávali, aby si spoločnosti vyrábajúce lieky trocha zarobili. Nezaujímala ich príčina choroby, zaujímali ich len kvantá liekov, ktoré do seba ľudia vopchajú. A najlepšie, keď za ne sami zaplatia. Prečo by mali nájsť liek, ktorý nedovolí chorobe, aby prepukla, aby telo malo na ňu imunitu,  keď liečba je nákladnejšia a tým pádom výnosnejšia. Ale človek pritom musí jesť viac liekov a  brať ich dlhšie, aj keď priama podstata choroby sa tým nezničí. Len sa na nejaký čas vylieči, alebo sa celá choroba len potlačí na takú úroveň, aby to vyzeralo, ako že je vyliečená, ale pritom po nejakom čase zase prepukne, aby človek mohol zase kupovať lieky za drahé peniaze. Spoločnosti schválne vyvolávajú strach z chorôb, aby sa ľudia dali očkovať aj proti chorobám, proti ktorým sa netreba za každú cenu očkovať. Pri normálnej liečbe prírodnými liečivami, prejde choroba sama, ani človek nevie ako. Ale proti takým chorobám ako je rakovina, na to sa veľa prostriedkov na vývoj liekov už nenájde. Na tom sa nedá tak dobre zarobiť, ako na tomto.

Ľudia si musia sami uvedomiť, že to najväčšie zdravie sa dá nájsť v prírode. Či už prechádzkami na čerstvom vzduchu a na slnku, kde sme obklopení prírodou a aj zdravými baktériami. Budeme jesť ovocie zo stromu. Nebudeme prehnane čistotní. Zvykneme si na baktérie a ani nebudeme mať toľko alergií, keď budeme zvyknutí na peľ a prach. Keby sme sa viac vracali k prírode, bolo by nám lepšie na tele ako aj na duši.

            Už som sa nevedel dočkať, kedy sa Lucka vráti do školy. Nie, že by som nemal rád jej rodičov, ale už som túžil byť s ňou aj sám, bozkávať ju na celom tele a nežne sa k nej túliť. Byť jeden druhému oddaní. Nemilovali sme sa, odkedy bola chorá. A aj po jej uzdravení ešte dlho nie, pretože bola u rodičov. Choroba jej ukradla veľa síl. Ale teraz keď sa vrátila, bola taká plná života, že nevedela obsedieť na mieste. Až prehnane sa nabila energiou. Bola ako zajačik duracell, len nôžkami by kmitala. Jedného dňa prišla ku mne. Ani som nestihol poriadne zavrieť dvere a už sme sa začali bozkávať a strhávať zo seba šaty. Ani neviem ako, ale boli sme v kúpeľni, sprchovali sme sa a pritom sa bozkávali po celom tele. Bolo to vzrušujúce, po takom čase byť zase spolu a sami. Voda nám stekala po telách.  Po chvíli sme išli do postele. Nevedel som sa jej nabažiť. Krásne voňala. Dlho, predlho sme sa bozkávali. Po nejakej chvíli som do nej vnikol. Oboma nami prešla vlna veľkého vzrušenia. Bolo to, ako keby sme sa milovali prvýkrát v živote. Bolo to nádherné. Potom sme sa pomilovali ešte niekoľkokrát. Až sme napokon odpadli od úplného vyčerpania a zaspali sme. Zobudil som sa až ráno. Lucka ešte spala. Vtedy bola ešte krajšia ako inokedy. Vedel by som sa na ňu vtedy dívať celé hodiny. Spala ako malé dieťa plné nevinnosti. Už jej len palček chýbal do úst a bola by presne ako malé dieťa, ktorému sa snívajú ešte len pekné sny a nie žiadne nočné mory, keď ich naháňa robota. Odišiel som nám radšej spraviť raňajky. Aspoň niečo užitočné som chcel robiť. Aj keď pohľad na ňu bol neodolateľný, vidieť ako sa teší, keď ju niečím prekvapím, je ten najkrajší pohľad na svete. Na také niečo by som mohol predávať vstupenky. Asi som ju asi zobudil, lebo sa začala v posteli mrviť ako piškótka.

„Dobré ránko, láska moja,“ zakričal som na ňu z kuchyne. „Robím ti raňajky, určite si veľmi hladná.“

„Ako vlk miláčik. Dala by som si dáku človečinu,“ zasmiala sa ešte ospalo. Doniesol som jej raňajky do postele a nakŕmil som ju ako malú princezničku. Keď som chcel odniesť riady, iba ich odsunula nabok a začala ma vášnivo bozkávať.

„Musíme dohnať ten stratený čas, čo sme neboli spolu.“

Dlho sme sa potom milovali. Vtom mi, ale zazvonil telefón. Ani som to najskôr nechcel zodvihnúť, ale bol to šéf. Oznámil mi, že musím ísť do  roboty, ale len na nejakú hodinku, alebo na dve. Mala byt dajaká akcia a zabudli mi to povedať, keď som bol v robote. S veľkou nechuťou som sa obliekol a rozlúčil sa s mojou lásenkou. Dohodli sme sa, že ma počká, tak ako je. Z postele sa mi vôbec nechcelo ísť a z bytu ešte menej. Ledva som sa prehovoril, nech odomknem a otvorím dvere, zavolám výťah a zídem dole. Keď som vyšiel z vchodu, chcel som sa vrátiť. Ale našťastie som to nespravil. Keď som už sľúbil šéfovi, že prídem, nejako to budem musieť prežiť. Toto odlúčenie mi zoberie iba pár rokov života. Ale ja si to vynahradím.

            Ani neviem, ako dlho som bol v robote. Stále som však myslel na svoj pokladík. Ako ma čaká nahá v postieľke. Konečne, keď sa akcia skončila, som sadol do auta a uháňal domov. Keby ma vtedy policajti chytili, zobrali by mi okrem rodného listu aj mamu. Kde sa dalo, tam som prekračoval rýchlosť. Išiel som, čo to len dalo, gumy pískali v každej zákrute. Pred panelákom som zastal ako to prišlo. Krivo, až to do očí bilo. Ale bolo mi to jedno. Na výťah som radšej ani nečakal. Kým by došiel dole, ošedivel by som od nedočkavosti. A taký mladý som si ešte nechcel farbiť vlasy. Vybehol som hore a celý zadychčaný som vrazil do bytu. Lucka sedela v obývačke a dívala sa na DVD.

„Ahoj chrústik, kde si toľko? Už mi veľmi chýbaš.“

„Ale však to poznáš. Robota a zase robota. A ty si mi tu čo sama robila?“ Ledva som to povedal, ako som lapal dych zo šprintu po schodoch.

„Nudila sa pozerala si tvoje filmy. A máš tam veľmi zaujímavé veci. Hlavne to porno, čo som ti tam našla.“

„To nie je porno, to sa veľmi mýliš. To sú náučné filmy pre dospelých,“ skúsil som to trošku zakecať, ale očividne sa mi to nepodarilo.

„A čo také sa tam dá naučiť?“

„Už si dosť veľká na to, aby si vedela, čo sa tam robí. Rodičia ti nepovedali o včeličkách a kvietkoch? To ti mám ja vysvetliť?“ zasmial som sa.

„Strýko Ďurko, porozprávajte mi prosím, ako to v skutočnosti  je. Ešte som to nepočula,“ zasmiala sa a tvárila sa pritom ako malá školáčka.

„No sadni si mi na kolienko. Tak ako ti vraveli v škole, tak to nie je. Bociany deti nenosia. To by ti aj samej mohlo napadnúť. Tvoj braček sa narodil v noci. To by bocian nemohol letieť, lebo na zobáku nemá výstražné svetlá. A ani v kapuste deti nerastú. Niektoré krajiny by mali potom nadmerne veľa kapusty, keď je ich tam toľko. Takže v skutočnosti je to tak, že keď sa otecko a mamička majú radi, tak potom spolu idú spinkať. Zatiaľ tomu rozumieš?“

„Áno, pokračuj prosím ďalej,“ usalašila sa mi ešte lepšie na kolenách a mohol som pokračovať.

„Tak keď idú do tej postieľky, tak potom tam robia také divné veci. Otecko pomaly zasunie do mamičky penis. To je to čím ciká.“

„To som raz videla v škôlke. Miško mi to ukázal za lízatko,“ zasmiala sa.

„Tak to si na tom celkom dobre. Takže keď otecko vnikne do mamičky, po chvíli z neho vyjdú také maličké tvory. A majú na konci bičíky, pomocou ktorých sa pohybujú.

„A tie potvorky mamičke nemôžu ublížiť, keď majú tie bičíky?“

„Nie, nemôžu, lebo sú úplne maličké, ani ich nevidno. Ako sa tak plavia, tak sa občas zastavia vytiahnu si desiatu a najedia sa. Potom si dajú kávičku, alebo pivko a pokračujú ďalej. Až dorazia k vajíčku, ktoré je v mamičke. Do neho sa potom zavŕta tá najšikovnejšia, čo tam bola ako prvá a z toho vznikne dieťatko, ako si ty. A to sa potom narodí v nemocnici. No a teraz, keď už to vieš teoreticky, tak by si sme to mohli skúsiť aj prakticky, nech to potom môžeš aj iným povedať, ako to je v skutočnosti....,“ ani som nedopovedal a už ma ťahala do postele. To som nevedel, že som taký dobrý učiteľ.