Raz som čítal knihu o človeku, ktorého vychovali opice v africkej džungli a on sa volal Tarzan a vedel vo svojich 22 rokoch plynule po francúzsky, po anglicky a samozrejme tiež rečou kmeňa ľudoopov, ktorí ho vychovali a u ktorých žil až do svojich 20 rokov. Okrem toho vedel základy arabčiny a reči niekoľkých afrických domorodých kmeňov. To všetko zvládol za tých 22 rokov. Teda za tie dva, ktoré bol žil v civilizovanom svete. Okrem tej opičej reči, ktorú dostal do vienka. Ale to nebolo všetko. Mal ešte aj nadľudskú silu a bol vysoký a krásny. Ženami obdivovaný a mužmi závideniahodný. Bol dokonalý gentleman, teda ak neprenikol na povrch jeho divošský zmysel pre riešenie problémov podľa zákona džungle. Toho, ktorý bol spravodlivý a ktorý hovoril ako sa má v pralese žiť. Kedy môže zabíjať a prečo? Čo si môže vziať a koľko? Ako sa brániť a byť v harmónii s prírodou a zvieratami. Jednoducho, keď sa správal ako opica, tak sa súčasne nemohol správať ako gentleman.

            Ja aj mnoho iných sme Tarzana vždy považovali za hrdinu a chceli sme sa mu podobať. Niektorí v jeho rozume, iní v jeho odvahe, ďalší v agresivite a sile a samozrejme v tom, akou ľahkosťou si získaval srdcia dám a obdiv a rešpekt mužov.

            Na začiatku som trochu klamal. Knihu o Tarzanovi som neprečítal raz, ale viackrát a vždy to bolo v nejakom úseku môjho života <script type="text/javascript"> , kedy som mal iný rebríček hodnôt a priorít. Vždy som si teda z príbehu zobral niečo iné. Raz ma zaujal tak raz zase onak ale vždy.

            Naposledy som Tarzana čítal včera. Teda aby ste rozumeli mám 23 rokov a žijem v spoločnosti, ktorú obdivujem a tak trochu závidím jej členom ako to celé žijú. Aké hodnoty vyznávajú a s akou hravosťou plávajú. Žijem v spoločenstve ľudí, ktorí majú svoju vieru a túto vyznávajú a i keď niektorí z nich tvrdia ,že nevedia tak napriek tomu za niečím kráčajú a má to pre nich zmysel. To ,že sa učia ,že pracujú na tom, aby sa stávali zo dňa na deň lepšími, jednoducho spôsob, ktorý si vybrali na to ako prežiť, je pre nich zákon.

            Možno to celé znie ako utápanie sa v sebaľútosti a v žiali nad vlastným osudom, že aký som ja nešťastný a ako by som najradšej zomrel a aby som tu nemusel byť a všetky tie podobné vyznania samovrahov predtým ako skočia. Možno to tak naozaj znie. A možno som nemal toho Tarzana čítať tak veľa krát. Jeho svet bola sloboda neohraničená žiadnymi príkazmi a zákazmi. Išlo len o to prežiť. A predsa ho odtiaľ vytrhli a naučili ho čo má a čo nemá. Nikdy sa s tým celkom nestotožnil, ale miloval a to mu stačilo, aby sa zo zvieraťa stal človek a niekedy v noci možno opäť zviera. Ale to je jeho súkromie a súkromie jeho Džejn a do toho sa im nebudeme miešať.

            A ešte jednu vec by som chcel. Viete čo som si zobral z posledného, teda z toho včerajšieho prečítania? Len jednu takú krátku, ale o to krajšiu úvahu. Úvahu o tom akou je láska. Že láska je umelec. Tarzan nikdy nepoznal svoju matku. Vychovala ho opičia samica, ktorú si určite každý vieme predstaviť. Chlpaté, čierne, škaredé zviera. Ale zároveň nežné, pozorné, láskavé a milujúce zviera. Zviera ,ktoré miloval. Zviera, z ktorého láska vymodelovala tú najkrajšiu matku akou bola len pre toho, ktorý ju miloval. A takto pracuje láska aj v našich životoch. Tvorí a tvorí a tvorí.

            Na lásku sú vždy potrebný dvaja. A to aj keď jeden toho druhého neľúbi.