predchádzajúci diel

Rozprávala o živote, o tom svojom, o babičkách, o sťahovaní, o krúžkoch, o príbuzných, o neposlušnom mobile, s ktorým hrávajú v škole s chlapcami futbal, o tom, koho má rada, o mame...

Nech som povedala čokoľvek, zdalo sa mi to prostoduché, také obyčajné, nezaujímavé oproti tomu, čo hovorila ona. V tom zazvonil mobil, jej.

„Áno mami, o chvíľu prídem, neboj sa...mmmm...dobre...som na pikniku v parku....s kamarátkou...pa.“ zložila. Nazvala ma kamarátkou, a pritom sa na mňa pozerala a usmievala! To je...kamarátkou, mňa? Nepriznala, s kým v skutočnosti sedí v parku alebo áno? Skutočne tam sedela s kamarátkou? Zmohla som sa len na:

„Mamina? Nebudeš mať problémy, že si vonku tak dlho?“ úplne vnútorne zmätená som sa neprestávala čudovať.

„Ale nie, to je v pohode, len musí vedieť, kde som, a tak.“ bezprostredne a pokojne odpovedala.

„Tak pomaličky pôjdeme? Aj po mňa už Peťo príde, tiež musím...aj keď, veľmi rada by som tu sedela s tebou,“ pozerala som jej do očí a chcela jej naznačiť, že aj mne je ľúto, že to končí.

      Odprevadila som ju domov, vlastne ona mňa ku sebe, bývala pod stanicou, kde je parkovisko pre autá, teda blízko miesta, kde ma mal čakať muž. Možno chcela, aby som vedela, kde býva, netuším.

„Tu bývam.“ oznámila mi pohotovo. Pomyslela som si, že musí byť úžasné bývať v takom veľkom dome, s maminou, ktorá sa o ňu bojí, kocúrom a staršou sestrou.

„Veronika...bolo to úžasné, veľmi dobre som sa s tebou cítila...ďakujem Ti.“ Chcela som jej povedať tak veľa, a pritom to vyznelo tak úboho, ako možno poďakovať za to, čo mi dala?

„Aj mne bolo...nemáte za čo, pozdravte Boniho a Tomiho.“ s úsmevom odvetila a zatvorila za sebou drevenú bránku, aspoň myslím, že bola drevená, moje oči sledovali, ako mizne v dome..