Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

3.Učiteľkin denník: Ako mi piknik s Wewe zmenil srdce

Seriál

                                                                          predchádzajúci diel

Rozprávala o živote, o tom svojom, o babičkách, o sťahovaní, o krúžkoch, o príbuzných, o neposlušnom mobile, s ktorým hrávajú v škole s chlapcami futbal, o tom, koho má rada, o mame...

Nech som povedala čokoľvek, zdalo sa mi to prostoduché, také obyčajné, nezaujímavé oproti tomu, čo hovorila ona. V tom zazvonil mobil, jej.

Áno mami, o chvíľu prídem, neboj sa...mmmm...dobre...som na pikniku v parku....s kamarátkou...pa.“ zložila. Nazvala ma kamarátkou, a pritom sa na mňa pozerala a usmievala! To je...kamarátkou, mňa? Nepriznala, s kým v skutočnosti sedí v parku alebo áno? Skutočne tam sedela s kamarátkou? Zmohla som sa len na:

Mamina? Nebudeš mať problémy, že si vonku tak dlho?“ úplne vnútorne zmätená som sa neprestávala čudovať.

Ale nie, to je v pohode, len musí vedieť, kde som, a tak.“ bezprostredne a pokojne odpovedala.

Tak pomaličky pôjdeme? Aj po mňa už Peťo príde, tiež musím...aj keď, veľmi rada by som tu sedela s tebou,“ pozerala som jej do očí a chcela jej naznačiť, že aj mne je ľúto, že to končí.

      Odprevadila som ju domov, vlastne ona mňa ku sebe, bývala pod stanicou, kde je parkovisko pre autá, teda blízko miesta, kde ma mal čakať muž. Možno chcela, aby som vedela, kde býva, netuším.

Tu bývam.“ oznámila mi pohotovo. Pomyslela som si, že musí byť úžasné bývať v takom veľkom dome, s maminou, ktorá sa o ňu bojí, kocúrom a staršou sestrou.

Veronika...bolo to úžasné, veľmi dobre som sa s tebou cítila...ďakujem Ti.“ Chcela som jej povedať tak veľa, a pritom to vyznelo tak úboho, ako možno poďakovať za to, čo mi dala?

Aj mne bolo...nemáte za čo, pozdravte Boniho a Tomiho.“ s úsmevom odvetila a zatvorila za sebou drevenú bránku, aspoň myslím, že bola drevená, moje oči sledovali, ako mizne v dome..

Rozlúčili sme sa a ja som kráčala k stanici ako znovuzrodená, iná, zmenená, akoby som dostala nové srdce, ktoré zistilo, načo vlastne je...cítila som sa ako dieťa.  Konečne.
                                                                         pokračovanie

  ©   Dionea

Autorka poviedok: Moja veľryba
 
 
 

SERIÁLY | stály odkaz

Komentáre

  1. :-)
    publikované: 14.01.2009 09:03:16 | autor: sagi (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Diuška, tak krásne príbehy
    ako čítam, vie napísať len život a skvelý človek, Veronika Ti dodáva energiu, ber si jej toľko koľko ponúka... Si citlivá osôbka, budeš skvelá mama..
    takúto pani učteľku by si zaslúžil každý z nás a nielen v tej obyčajnej škole ale aj v škole života.. krásne napísané a pripájam sa k Zuzke s prosbou o knihu poviedok pani učiteľky a skvelej študentôčky....:-)))
    publikované: 14.01.2009 09:06:07 | autor: zara (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. :-))
    ...cítila som sa ako dieťa... gratulujem, musel to byť skvelý pocit .. páči sa mi veta: chcela som jej povedať tak veľa a ... niekedy netreba vravieť..poznáš Malého princa... človek si vytvorí puto a to dobré je očiam neviditeľné.. to dobré vidíme srdcom.. a Wewe to predsa vie...
    publikované: 14.01.2009 16:41:26 | autor: snezka (e-mail, web, autorizovaný)
  4. ahojte :)
    sagi ;)) je skvelé niekoho inšpirovať svojim životom, tebe sa to podarilo ;)

    zaruš, jooooj, ďakujeme, spýtame sa Wewe ;) myslím, že toho veľa nenaučím, aj keby som chcela...občas a v niektrorých veciach sa možno ani netreba tak veľmi snažiť...

    snežka :) jj, ona vie a snáď aj cíti :)

    pekný večer prajem všetkým :)
    publikované: 14.01.2009 19:43:54 | autor: dionea (e-mail, web, autorizovaný)
  5. (-:
    publikované: 14.01.2009 22:29:23 | autor: lasky (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014