Mám už svoj vek, a všeličo som si prežila, nemám už veľmi ilúzie, a ani nemám svoje vlastné sny, túžby, potreby...

Rozmýšľala som, že prečo, a najprv ma napadla výchova...

Spomínam si, ako moja babička, obskakujúc rodinku, početnú, ohrýzala nakoniec z pečenej kačky, ktorú sama vykŕmila,  len také prebytky, lebo sa to patrilo, tak to bolo, dožinky boli, rodina prišla, a gazdiná si posledná sadala k stolu, a posledná jedla, čo zostalo..

Spomínam si na starý kredenc, kde na tácke boli štamperlíky, a do honosnej karafy, sa nalialo niečo exkluzívne, trebárs stará slivovica, a rodina si štrngala, a moja babička, sediac na bedničke s drevom, si ani za svet, nechcela sadnúť k stolu, štrngnúť si, kmitala sťa fretka, neustále niečo donášajúc, odnášajúc, ako dieťa mi to pripadalo normálne, respektíve som to nevnímala, ale teraz viem, že sme to podedili, ako chorobu, moja mama a aj ja.....

Spôsob života, že nežijem sama pre seba, ale pre druhých, som teda podedila, a že ak mám nejaké potreby, tak ich treba posunúť na posledné miesto, lebo rodina, priatelia, svet, príroda....

Aj také ma napadalo, chrániť vlkov, starať sa v zoologickej záhrade o malé hrošíky, či obehnúť do Afriky, chrániť gepardy, ale to ma len tak napadalo, kým som robila všetko, pre potreby rodiny, či kadekoho.....

A môj život sa podobne odvíjal, aj keď som držala v rukách korčule, ak niekto prišiel a povedal, urob mi, uši mi, tak som zabudla, že sa chcem ísť korčuľovať, a ušila som, urobila....

Je hlúposť tvrdiť, že som sa k tomu nútila, proste som mala chuť to robiť, lebo iné robiť by ma nenapadlo, ak niekto niečo potrebuje, tak som bola naprogramovaná, tak som to mala odkukané od babičky, mamky.....

A nastal život veselý, lebo som sa vydala za babúna, a podnikáme už vyše 20 rokov, keď som to ťukla do kalkulačky, tak 25 rokov, no áno, je to divný súčet rokov, ale ozaj, babún sekol s príjemným životom v podniku, a založil si živnosť...

A príjemný bol vtedy aj daňový úrad, lebo súdružky tam vtedy nemali do čoho pichnúť, lebo daňové priznanie robili okrem babúna, ešte dvaja zmrzlinári :)))))

A tak sa u nás doma začali tmoliť ľudia, počula som tisícky príbehov a osudov, a aj tak som sa nepoučila, vždy kávička, vždy srdce na dlani, vždy jedlo, remeselník, a aj tuto sme vždy zhýňali na úbyte, lebo kauzy, nepoznáš nejakého murára, a babún poznal, a MY sme boli spokojní, lebo sme žili na stavbe, teda v starom dome, kde sa búralo, varilo, murovalo, žehlilo a pod....priebežne
A potom dôsledky, TO ČO ZA DEBILA si mi to poslal, tak kauzy remeselník, sme v priebehu rokov, čo sme sa nakoniec rozhádali, s celou rodinou, a aj najlepšími priateľmi, sme postupne zúžili na lakonickú info, nepoznáme nikoho :))))

A semo- tamo som niekoho do srdca založila, sťa balíček kariet, a eso bolo môj priateľ, a môj oceán, dobrých úmyslov bol nekonečný, a vždy to skončilo zle...boli tam vždy falošní hráči, žolíci a kaluni....zlí
Ja neviem, ak niekoho mám rada, je niekde napísané, že musím mať rada, aj vychcané deti, promiskuitného manžela, prečo je to treba v balíčku kompletnom akceptovať, to ja nedokážem...

Tak sa moje vody oceánové, môjho úsilia byť priateľom, radcom, dobrým prístavom, postupne menili na kalné vody stoky sklamaní, nedorozumení, a aj hluchoty, náhlej, lebo nebolo počuť, prepáč mi moja, ale tvoj muž ťa podvádza, a ja sa s ním nechcem stýkať, a následne na to protivlny bazéna únavy, ak nemáš rada moje deti, môjho muža, si čudná a ja čudná som......tak som veľakrát robila hrubé čiary..........

A podnikáme teda dlho, veľa ľudí sa tu premlelo, babún miluje virvar, a vždy som si niečo odniesla, z každého ľudka, niečo ako vitrážové okno, do vesmíru, vždy ma niekto niečim prekvapil.....malé čriepky farebné

Bolo obdivuhodné, vždy, ako babún proste zo seba strasie čokoľvek špinavé, a ide ďalej, a ja som dostala príkaz, pripomínať, lebo ja si pamätám ako slon, nikdy nezabudnem a je to vždy dramatické.....

Moja príde sem Jožo a ja sa zachmúrim a babún zneistie a povie, a čo máme s Jožom, a ja mu pripomeniem, a aj dve nezaplatené faktúry, a babún povie, to som zabudol, no dobre, Jožo nepríde....

Alebo je dramatické, keď je tu niekto, čo 5 krát zmenil firmu, a stále, ale ozaj stále chce naše služby, a ja cítim vždy, keď tu je ten človek, ako mi uniká energia, a viem, že klame, ale nuž, aj v jeho piatej firme robíme, a tíško si hojím rany na záchode, kde si umývam tvrdo ruky, aj 5 krát, lebo nemôžem ten sliz zmyť a viem, že nemám inú možnosť, ako držať zobák a nespýtať sa, že čo s tou nezaplatenou faktúrou, z firmy pôvodnej, a tvárim sa zle, a oproti mne sa rútia reflektory veselej žoviálnosti, a ja držím hubu a babún povie, moja, toto mi pripomínať nemusíš......a faktúru si tento rok samozaplatím a zdaním....nikdy nebude preplatená.....

Tak si hudiem svoju piesenku, už roky, a dlho trvalo, kým babún povedal prvý krát, mala si pravdu, MALA SI PRAVDU, a ja neviem, ako to so mnou je, ale cítim to proste, na staré kolená, a ak mám pocit únavy, ľahkej, viem, že ten človek klame, a dlho trvalo, veľa peňazí nás to stálo, kým babún na mňa teraz pozrie, a vidí, že sa mi niečo, nepáči, a ja behám po internete, a zisťujem, ja som slečna Marplová, a Hercule Poirot v jednom, kým nenájdem hľadám, zaťato sťa buldog....a a babún čaká na výsledok

Niekedy som vyčerpaná aj po 15 minútach, a ak je to že kamarát, odchádzam, neriešim už, ale babún sa ma už pýta, a tak to už tak nebolí, časovo, finančne a inak, a aj tak mám vždy nejakú srdcovku, kde moje inštinky vôbec nefungujú, čo zaobalím pomocou, peniazmi, všetkým, a prídem večne na psí tridsiatok, a charita, nuž toto už je tiež zvláštne, mám magnet na pijavice...a zisťujem to veľmi dlho, je to ako puzzle o 1500 častiach, a potom robím hrubé čiary.....

Skáčem si od tých svojich hrubých čiar, dlhé roky, a som z ľudí unavená, radšej mám zvieratá, sú ľahšie čitateľné, naši psi rozmaznaní sa chovajú tak, že tomu rozumiem, aj naše mačky, a sýkorky, a vrabce, čo sa tmolia teraz na krmítkach, aj decentné hrdličky, a baví ma listovať v atlase, a zistiť, že sa tu tmolia aj vtáky nevídané, neslýchané...

A tmolia sa tu aj ľudia, nie sú čitateľní, majú podceňujúcu predstavu, o mojej , či našej inteligencii, skúšajú tu vyrobiť cirkus, kde je babún principálom, a povrazolezkyňa je k povrazu podvodne prilepená, a podvádza, a klauni sú zákerní šmejdi, a v loptičkách, majú bomby :))))
A levi majú protézy, a tvária sa aj tak strašne zubato, a žonglér nevie žonglovať, len sa tak tvári, a pohadzuje frázami, a kolotočári, v snahe sa zavďačiť, mladému aj starému publiku....

Súkajú do moderných labutí dizajnové piruety, a do autíčiek značky Škoda em bé, tých nostalgických, súkajú staré dobré časy.......
a kolotoč sa krúti s embéčkami, aj keď poniektoré sú iné, ako na prvý pohľad, lebo súdružky Kabrhelové a iné, mali embéčky s ferari motormi, koženými sedačkami a pod, rovnaké, a aj tak iné, a ich pohrobkovia sa skvostne točia, spolu s nami, v kolotoči podnikateľskom, a sú ozaj kompletne za vodou....a tak sa kolotoč krúti, v neprirodzenom prostredí, že je človeku na grcanie....

Aj internetové, chumlanice, typu, sme všetci priatelia, ma čas od času zachvátia, a píšem, som nadšená, že môžem písať o sebe a tak, radiť si netrúfam, na to som ešte málo stará, a potom sa nestačím čudovať, nechcem sa s nikým stretávať, a ani posielať niekomu foto môjho psa, či zdieľať s niekým, foto z dovolenky, a chvíľu to funguje, ale potom je to katastrofa, a zas robím hrubé čiary....a hovorím si, prečo niekto, čo potrebuje recept na guláš, potrebuje aj moju fotku a číslo zdravotného poistenia, a prečo je všetko nakoniec depresívne, nesmierne vulárne   ....
ako sa ženy vyjadrujú, na internetových fórach, v dnešnej dobe, pod plným menom, to je katastrofa, to nemôže byť s kostolným poriadkom, to nie je normálne.....

Tak neviem, prečo to stále robím,
verím a aj tak preverujem, alibisticky sa tvárim, že rozumiem, pomáham a potom nič nechápem, cítim v kostiach klamstvo, a nerozumiem, pokúšam sa o zubaté kompromisy a je mi kolotočovo na vracanie,
skúšam sa zaradiť do internetovej komunity, čo je jak améba, zaradím sa, hýbem sa bunkovo, ale keď vybočím z internetovej amébovej placenty, ostatok améby ma poprie, nepozná ma a neexistujem, a čo ešte keď neznášam Rusov a neondím sa po facebúku, som stratená, nefičím s davom......

Tak neviem, prečo to stále robím,
a nevykašlem sa na to, možno je najlepšie, čo môžem pre seba urobiť, nikam nepatriť,,,,,,a s kamarátmi, čo to už dávno vedia, že nikam nepatrím, ísť na tanečky, oberačky, opekačky, asi tak.........