Cítil som sa skvele. Ten pocit, ktorý ma opantal by som sa neodvážil zrovnať s ničím. Podobne sa cítim na dobrej diskotéke, keď všetci poskakujú ako o život a ja sa už dostávam do akejsi tanečnej extázy a strácam kontrolu nad svojím konaním. Áno, bolo to podobné, ale vtedy som vedel rozkázať sám sebe. Bol to istý zvláštny druh blaženosti. Pamätám sa, že kdesi v diaľke som zbadal studňu. Kamennú ako z rozprávania mojej starej mamy, keď ešte studňa znamenala spustiť vedro na lane a horko-ťažko ho vytiahnuť. Nie ako dnes v mestách. Ľudia vykopú studňu a používajú pumpy, aby dostali vodu na povrch striekajúcu z hadíc, tým vlastne zničili kúzlo studne , ktorá vždy pripomínala premôcť sa v záujme ukojenia pocitu nedostaku tekutín, boj o život. Priblížil som sa k nej a zamýšlal sa, či sa do nej dá skočiť. Totiž, ako malý chalpec som skočil do jednej vyschnutej a zlomil si nohu. Všetci vravia, že som mal obrovské šťastie ak sa mi stalo len to, a ja musím súhlasiť i keď si nemyslím, že šťastné je, keď človeka s obrovskými bolesťami vyťahujú z úzkeho tmavého tunela takmer dve hodiny. Pristúpil som k studni a zrazu som pocítil neuveriteľný smäd a predošlé šťastie sa rýchlo vytratilo. No voda bola nedostupná. Hrubé železné mreže oddeľovali okolitý svet od životodarnej kvapaliny. Bolo to zvláštne, pretože hneď nad mrežami viselo vedro, ktoré bolo prichystané na spustenie dolu. Kto by zamrežoval studňu a vedro nechal tam? Vtedy som pochopil ako sa asi cítil študent sediaci vedľa mňa na prednáške, keď si pýtal čo i len kvapku z mojej fľaše a ja som mu ju odmietol dať. Voda tak blízko a predsa nedostupná. Poobzeral som sa vôkol seba a okolie studne sa zmenilo. Všade bol piesok a fúkal silný suchý vietor, ktorý znásoboval môj smäd. Z ničoho nič som pocítil stupňujúcu bolesť hlavy. Po niekoľkých sekundách som omdlel. Akonáhle som sa začal preberať, počul som neustálu, rytmickú, opakujúcu sa melódiu dvoch tónov. Bola stále silnejšia a silnejšia. Otvoril som oči a i keď som videl len rozmazane, všimol som si, že som v malom priestore. Začul som akokeby ďaleké výkriky.

„Neuveriteľné, prebral sa“

„To je zázrak, dve minúty po klinickej smrti“

Znova som omdlel. K úplnemu vedomiu som sa prebral až v nemocnici. Čo bolo to miesto? Bol to iba výplod môjho odumierajúceho mozgu? Alebo to bol očistec? Myslím, že to každopádne ako miesto ,kde máme pochopiť následky našich činov, vyzeralo.