Padá pero zo stola,

možno moja ruka mu pomohla...?

Tu zrak mi na moje fotky za sklom padá,

To som bol ja? veď to nemôže byť pravda!

Bezstarostná tvár, zračiaca vtedajšie pocity,

prečo človek to, čo cítil za mladi už necíti?

že by skúsenosti, múdrosť?

veľa vecí v živote sú pochabosť...

Čo je dôležité?

Priateľstvo s človekom? S Bohom?

či citová neviazanosť?

prečo sa neviem tešiť ako na tej fotke?

mám už toho dosť !

zrazu ležím v tráve, na nebo sa pozerám,

aká nádhera !

ďaleko od vecí a žiaľu,

krásy mám plnú hlavu...

a tu, v hlave skrat,

človek je ozaj iba prach,

múdrosť svetská stáva sa zbytočnosťou,

je pod touto voľnosťou...

a tak...dvíham pero zo zeme,

a...vraciam ho tam kam patrí - na stôl.