Až neslušne slušne. To je tak, že je to až na obtiaž. Ja sa napríklad každému zdravím. Myslím tým, že v dome, v práci a napríklad na výletoch. Všade kde sa to očakáva, tak tam všade ja očakávania naplním.

Ideme po lese. Napríklad v Tatrách alebo po Volovských vrchoch. Niekto ide oproti a ja sa už zdravím: „pekný deň“. Niekto sa odzdraví a niekto nie. podľa vychovania. Vo Volovských vrchoch to až také únavné nie je. Nechodí po nich zase až tak veľa ľudí. Ale v takých Tatrách je to cez sezónu aj celkom otrava. Stretnete napríklad autobusový zájazd. Oni už samozrejme nie sú v autobuse, lebo autobus museli nechať na parkovisku ale je ich toľko, že museli prísť autobusom. Idú pekne za sebou ak ide o nemecký alebo slovenský zájazd alebo povedzme aj tak hromadne na celý chodník ak ide povedzme o poľský autobusový zájazd. Dopredu to nikdy neviete. Teda niekedy je na prvý pohľad jasné, že sú to nemeckí dôchodcovia z toho najkrajšieho autobusu z parkoviska ale niekedy to také jasné nie je. No a slušne vychovaný človek sa musí pozdraviť: „dobrý deň, pekný deň, dobrý, pekný, príjemný deň, pekné popoludnie, dobrý, dobrý deň .... “. A tak. Niekedy je to dlhšie a niekedy kratšie. Sú rôzne veľké autobusy.

Niekto sa odzdraví a niekto zamumle niečo na topánky a niekto si obzerá prírodu. Niekto sa usmeje a niekto sa zamračí. To podľa toho, akú dlhú cestu autobusom majú za sebou. Samozrejme ten autobus myslím obrazne, možno prišli vlakom alebo sa len stretli na rekreácii. Alebo bola niekde na chodníku zápcha a preto teraz idú tak pokope. V Tatrách sa slušne vychovaný človek celkom napozdravuje. Vo Volovských vrchoch to až také hrozné nie je. Ale u nás v práci je to napríklad hotová katastrofa.

U nás v práci pracuje veľa ľudí. Niektorých vôbec nepoznám. Ale mamička ma vychovala slušne. Ja teda alebo sedím v kancelárii a tam viac menej viem koho som už pozdravil alebo vychádzam z kancelárie von a zdravím sa jedna báseň: „dobrý, pekný, dobrý deň, ako sa máte, čauko, servus, dobrý deň, vás som dávno nevidel, pekný deň“ a tak. Ja keď vychádzam z kancelárie tak si normálne môžem rozcvičiť pusu.

Kanceláriu mám na hlúpom mieste. Oproti je bufet a tam sa stretávajú ľudia z celej firmy. Sedia a zdravia sa. Niektorí sa neodzdravia. Nemajú výchovu. Alebo si myslia, že mi preskakuje. Ja mám totiž taký pocit, že niektorým ľuďom sa zdravím denne aj šesť krát. Alebo sedem. Prídem do práce: „dobrý deň“, vchádzam do kancelárie: „pozdravujem“, skočím si na toaletu: „áá, dávno som vás nevidel“ a potom na obed: „pozdravujem vás“ a potom káva v bufete: „dobrý“ a po káve sa ozve močopudný efekt a zase sa ide z kancelárie: „jééj, pekný deň“ a potom ešte domov a von z budovy: „tak dovi a pekný deň“.  Si to prepočítajte. A je celkom možné, že na tom mieste zdravím toho istého človeka. 

Nechcem si ani pomyslieť čo si taký človek o mne pomyslí. Taká žena príde večer domov a mužovi povie: „počúvaj, taký jeden v práci ma asi balí alebo obťažuje alebo čo ja viem“ a muž sa opýta: „ktorý taký?“. „Neviem, nepoznám ho, len za mnou chodí po celej práci a v kuse sa mi zdraví“. Alebo taký muž čo ho sedem krát pozdravím príde večer domov a povie žene: „počúvaj, u nás je strašne ťažká práca, jeden sa nám tam už zbláznil“ a žena povie: „prepánajána a čo sa mu stalo?“. „Chudák, chodí po chodbách a každému sa zdraví“ povie muž a dá sa teplú večeru. Ak mu teda žena navarí. To sa nevie, lebo ja som slušne vychovaný a do cudzích domácností nenazerám.  Ja nekukučkujem. Na mňa je spoľahnutie. Ja sa len slušne pozdravím.