V ten večer som Jamie odviezol domov zo sirotinca neskoro. Najprv som si nebol istý, či by som mal použiť starý trik so zívaním a položiť jej ruku okolo ramien, no ak mám byť úprimný, nevedel som, čo presne ku mne cíti. Pripúšťam, že mi dala ten najkrajší darček, aký som mohol dostať, a aj keď tú Bibliu pravdepodobne nikdy neotvorím a nebudem ju čítať tak ako ona, vedel som, že to pre ňu bolo ako dať mi kúsok seba. Ale Jamie bola ten typ človeka, ktorý by daroval obličku cudziemu človeku, ktorého by stretol na ulici, keby ju skutočne potreboval. Takže som si nebol celkom istý, čo si mám z toho vyvodiť.

Jamie mi raz povedala, že nie je hlúpa, a myslím, že som konečne dospel k záveru, že nie je. Možno bola... no, iná... ale uvedomila si, čo som urobil pre siroty, a keď sa nad tým zamyslím, asi to vedela už vtedy, keď sme spolu sedeli na zemi v jej obývačke. Keď to nazvala zázrak, asi hovorila konkrétne o mne.

Spomínam si, že Hegbert vošiel do izby, keď sme sa o tom s Jamie rozprávali, ale nemal k tomu čo povedať. Starý Hegbert v poslednom čase nebol sám sebou, aspoň tak sa mi zdalo. Teda, jeho kázne boli stále o peniazoch a stále hovoril o smilníkoch, no časom boli stále kratšie, ako bývali predtým, a niekedy sa zastavil uprostred s čudným výrazom, akoby myslel na niečo iné, niečo smutné.

Nevedel som, čo si mám o tom myslieť, hlavne keď som ho tak dobre nepoznal.

A keď o ňom hovorila Jamie, zdalo sa, že opisuje niekoho úplne iného. Nedokázal som si predstaviť Hegberta so zmyslom pre humor, tak ako som si nedokázal predstaviť dva mesiace na oblohe.

Takže vošiel do izby, keď sme počítali peniaze, a Jamie sa so slzami v očiach postavila, no Hegbert vyzeral, akoby si ani neuvedomoval, že tam som. Povedal jej, že je na ňu pyšný a že ju ľúbi, no potom sa opäť vrátil do kuchyne, aby pracoval na svojej kázni. Dokonca ani nepozdravil. Viem, že som nebol ten najviac duchovne založený, no aj tak sa mi jeho správanie zdalo trochu čudné.

Ako som tak rozmýšľal o Hegbertovi, pozrel som sa na Jamie, sediacu vedľa mňa. Pozerala sa von oknom s pokojným výrazom na tvári, s úsmevom, no zároveň so vzdialeným pohľadom. Usmial som sa. Možno rozmýšľala o mne.

Moja ruka sa začala posúvať cez sedadlo bližšie k jej, no predtým, ako som sa jej dotkol, Jamie prelomila ticho.

„Landon,“ povedala nakoniec, keď sa otočila ku mne, „premýšľal si niekedy o Bohu?“

Stiahol som ruku späť.

Keď som premýšľal o Bohu, zvyčajne som si ho predstavil ako tie staré maľby, ktoré som vídal v kostole – obrovského, vznášajúceho sa nad krajinou, v bielom rúchu, s dlhými, voľne splývajúcimi vlasmi a so zdvihnutým prstom alebo nejak tak - ale vedel som, že o tomto nehovorila. Hovorila o Pánovom zámere. Chvíľku mi trvalo, kým som odpovedal.

„Isteže,“ povedal som. „Myslím, že občas áno.“

„Uvažuješ niekedy o tom, prečo veci dopadnú tak, ako dopadnú?“

Neisto som prikývol.

„V poslednom čase som o tom často premýšľala.“

Častejšie ako inokedy? Chcel som sa spýtať, no nespýtal som sa. Vedel som, že chce ešte niečo povedať, a zostal som ticho.

„Viem, že Pán má plány pre nás všetkých, ibaže niekedy nerozumiem, aké to poslanie má byť. Stáva sa ti to?“

Povedala to, akoby to bolo niečo, o čom rozmýšľam neustále.

„No,“ povedal som, snažiac sa blafovať, „nemyslím si, že tomu máme vždy rozumieť. Myslím, že niekedy iba musíme mať vieru.“

Priznávam, že to bola veľmi dobrá odpoveď. Myslím, že vďaka mojim citom k Jamie mi začal mozog pracovať rýchlejšie. Videl som, ako premýšľa o mojej odpovedi.

„Áno,“ povedala nakoniec, „máš pravdu.“

Usmial som sa sám pre seba a zmenil som tému, pretože rozprávanie sa o Bohu nenaladilo človeka práve romanticky.

„Vieš,“ povedal som nenútene, „naozaj to bolo pekné, keď sme dnes večer sedeli pri stromčeku.“

„Áno, to bolo,“ povedala. Mysľou bola stále niekde inde.

„A aj ty si vyzerala nádherne.“

„Ďakujem.“

Zatiaľ to nešlo najlepšie.

„Môžem ti položiť otázku?“ spýtal som sa v nádeji, že ju vrátim naspäť ku mne.

„Samozrejme,“ povedala.

Zhlboka som sa nadýchol.

„Zajtra po kostole a... no, keď stráviš nejaký čas s otcom... myslím...“ Zastavil som sa a pozrel sa na ňu. „Nechela by si prísť k nám na vianočnú večeru?“

Aj keď jej tvár bola stále otočená k oknu, zbadal som slabý obrys úsmevu, keď som to povedal.

„Áno, Landon, prídem veľmi rada.“

Vydýchol som si od úľavy, neveriac, že som sa jej na to opýtal, a stále som sa čudoval, že sa toto celé stalo. Prechádzali sme ulicami, kde boli okná vyzdobené vianočnými svetlami, a cez Beaufortské námestie. O pár minút neskôr, keď som sa načiahol cez sedadlo, som ju konečne chytil za ruku, a aby bol ten večer dokonalý, ona ju neodtiahla. Keď sme zastavili pred jej domom, v obývačke sa stále svietilo a ja som za záclonami videl Hegberta. Bol som presvedčený, že čaká, pretože chce počuť, ako dopadol večer v sirotinci. Alebo sa chcel uistiť, že nepobozkám jeho dcéru pred dverami. Vedel som, že by sa kvôli takej veci hneval.

Rozmýšľal som o tom – čo mám urobiť, keď sa nakoniec budeme lúčiť – keď sme vystúpili z auta a zamierili k domu. Jamie bola ticho a zároveň spokojná a myslím, že bola šťastná, že som ju k nám pozval na druhý deň. Keďže bola dosť bystrá na to, aby si uvedomila, čo som urobil pre siroty, myslel som, že je dosť bystrá aj na to, aby uvažovala o situácii, ktorá nastane, keď prídeme domov. Myslím, že vedela aj to, že toto bolo prvýkrát, kedy som ju požiadal, aby bola so mnou, z vlastnej vôle.

Keď sme prišli ku schodom, zazrel som Hegberta, ako sa pozerá spoza závesov, a potom sa odvrátil. Pri niektorých rodičoch, ako Angeliných, napríklad, to znamenalo, že vedia, že ste doma, a že máte asi minútu, kým otvoria dvere. Zvyčajne vám to obom dodá odvahu, aby ste sa pobozkali. Väčšinou to trvá tak dlho.

Neviem, či by ma Jamie pobozkala; vlastne v skutočnosti o tom pochybujem. Ale keď vyzerala tak nádherne, s rozpustenými vlasmi, a pri tom všetkom, čo sa stalo v tú noc, nechcel som si nechať ujsť príležitosť, keby sa nejaká naskytla. Cítil som, ako sa mi v žalúdku začínajú formovať motýle, keď Hegbert otvoril dvere.

„Počul som vás prichádzať,“ povedal potichu. Jeho koža mala takú istú sinavú farbu ako vždy, ale vyzeral unavene.

„Dobrý večer, reverend Sullivan,“ povedal som sklesnuto.

„Ahoj, ocko,“ povedala Jamie o sekundu neskôr. „Škoda, že si tam dnes večer nemohol byť. Bolo to nádherné.“

„Teším sa spolu s tebou.“ Zdalo sa, že sa trocha pozbieral a vyčistil si hrdlo. „Dám ti chvíľku, aby si sa rozlúčila. Nechám ti otvorené dvere.“

Otočil sa a vrátil sa do obývačky. Vedel som, že z miesta, kde sedí, na nás stále vidí. Predstieral, že si číta, hoci som nevidel, čo má v rukách.

„Dnes som sa výborne bavila, Landon,“ povedala Jamie.

„Ja tiež,“ odpovedal som, cítiac na sebe Hegbertov pohľad. Rozmýšľal som, či vedel, že som ju cestou domov držal za ruku.

„O koľkej mám zajtra prísť k tebe?“ spýtala sa. Hegbertovo obočie sa trošku nadvihlo.

„Prídem po teba. Môže byť o piatej?“

Obzrela sa ponad plece. „Ocko, nevadilo by ti, keby som zajtra navštívila Landona a jeho rodičov?“

Hegbert zdvihol ruku k očiam a začal si ich trieť. Vzdychol si.

„Ak je to pre teba dôležité, môžeš,“ povedal.

Neznelo to veľmi nadšene, ale mne to stačilo.

„Čo mám priniesť?“ Na juhu bola stále tradícia pýtať sa túto otázku.

„Nemusíš priniesť vôbec nič,“ odvetil som. „Vyzdvihnem ťa o trištvrte na päť.“

Chvíľku sme tam bez slova stáli a Hegbert začal byť trochu netrpezlivý. Odkedy sme tam stáli, neotočil stránku.

„Uvidíme sa zajtra,“ povedala nakoniec.

„Okej,“ povedal som.

Na chvíľu sa zahľadela dole na svoje nohy, potom opäť na mňa. „Ďakujem, že si ma odviezol domov,“ povedala.

Potom sa otočila a vošla dnu. Sotva som zahliadol ľahký úsmev, jemne jej pohrávajúci na perách, keď sa otočila vo dverách a zatvorila ich.

Nasledujúci deň som ju vyzdvihol presne podľa plánu a potešil som sa, že má opäť rozpustené vlasy. Mala oblečený sveter, ktorý som jej daroval, presne ako sľúbila.

Obaja moji rodičia boli trochu prekvapení, keď som sa ich spýtal, či by im neprekážalo, keby k nám Jamie prišla na večeru. Nebol s tým problém – kedykoľvek bol môj otec preč, nútila moja mama Helen, našu kuchárku, aby varila dosť jedla pre malú armádu. Myslím, že o našej kuchárke som sa ešte nezmienil. V dome sme mali chyžnú a kuchárku, nielen preto, že moja rodina si ich mohla dovoliť, ale taktiež preto, že moja mama nebola tou najlepšou gazdinou na svete. Bola skvelá v robení sendvičov občas na obed, ale niekedy jej horčica zašpinila nechty a potom jej trvalo aspoň tri alebo štyri dni, kým sa jej zbavila. Bez Helen by som vyrastal na pripečených roztlačených zemiakoch a chrumkavých biftekoch. Môj otec si to našťastie uvedomil hneď, ako sa vzali, a obidve, kuchárka aj chyžná, boli u nás už od čias, kedy som ešte nebol na svete.

Hoci bol náš dom väčší než väčšina ostatných, nebol to palác ani nič také a ani kuchárka, ani chyžná s nami nebývali, pretože sme pre ne nemali voľné priestory. Môj otec kúpil ten dom kvôli jeho historickej hodnote. Nebol to síce dom, kde kedysi žil Čierna Brada, čo by bolo oveľa zaujímavejšie pre niekoho, ako som ja, no vlastnil ho Richard Dobbs Spaight, ktorý podpísal Ústavu. Spaight tiež vlastnil farmu pri New Berne, čo bolo asi štyridsať míľ cesty, a tam bol aj pochovaný. Náš dom možno nebol taký slávny ako ten, kde bol Dobbs Spaight pochovaný, no stále umožňoval môjmu otcovi vychvaľovať sa v kongresovom paláci a kedykoľvek sa prechádzal po záhrade, videl som, ako sníva o dedičstve, ktoré chcel zanechať. Istým spôsobom ma to zarmucovalo, pretože nech by sa snažil, ako chcel, nikdy by nebol prevýšil starého Richarda Dobbsa Spaighta.

Historické udalosti ako zaznievanie Ústavy sa odohrávali iba raz za sto rokov a akokoľvek by ste sa snažili, diskutovanie o dotáciach pre farmy pestovateľov tabaku alebo rozprávanie o „červenom vplyve“ to nijako nemohli prerušiť. To som vedel dokonca aj ja.

Dom bol v Národnom historickom registri – myslím, že stále je – a hoci tu Jamie už predtým raz bola, vyzerala trochu úzkostlivo, keď vchádzala dnu. Moja mama a otec boli veľmi pekne oblečení, tak ako aj ja, a moja mama na privítanie pobozkala Jamie na líce. Nemohol som si pomôcť, ale keď som sa na ňu vtedy pozrel, pomyslel som si, že zabodovala skôr ako ja. Mali sme príjemnú večeru, síce úplne formálnu so štyrmi chodmi, no nebolo to fádne ani nič také. Moji rodičia a Jamie viedli tú najúžasnejšiu konverzáciu – ako by povedala pani Garberová – a aj keď som sa snažil prispieť trochou svojho humoru, nemal som veľký úspech, aspoň nie u mojich rodičov. No Jamie sa aj tak smiala a to som považoval za dobré znamenie.

Po večeri som pozval Jamie na prechádzku po záhrade, hoci bola zima a nič nekvitlo. Keď sme si obliekli kabáty, vyšli sme na ostrý zimný vzduch. Videl som, ako vydychujeme malé obláčiky pary.

„Tvoji rodičia sú skvelí ľudia,“ povedala mi. Asi si Hegbertove kázne nebrala príliš k srdcu.

„Sú dobrí,“ odpovedal som, „svojím vlastným spôsobom. „Moja mama je obzvlášť milá.“ Povedal som to nielen preto, že to bola pravda, ale aj preto, že to isté hovorili ostatní o Jamie. Dúfal som, že moju narážku pochopí. Zastavila sa pri ružových kríkoch. Vyzerali ako uzlovité palice a ja som nechápal, čo ju na nich tak zaujalo.

„To o tvojom starom otcovi je pravda?“ spýtala sa ma. „Tie príbehy, ktoré si ľudia rozprávajú?“

Pomyslel som si, že nepochopila moju narážku.

„Áno,“ povedal som, snažiac sa nedať najavo svoje sklamanie.

„To je smutné,“ povedala jednoducho. „Viac záleží na živote, než na peniazoch.“

„Ja viem.“

Pozrela sa na mňa. „Vieš?“

Nepozeral som sa jej do očí, keď som jej odpovedal. Nepýtajte sa ma prečo.

„Viem, že to, čo urobil môj starý otec, bolo zlé.“

„Ale nechcel by si to vrátiť späť, či áno?“

„Ak ti mám pravdu povedať, v skutočnosti som o tom nikdy neuvažoval.“

„Ale aj tak, chcel by si?“

Neodpovedal som hneď a Jamie sa odo mňa odvrátila. Opäť sa dívala na ružové kríky s ich uzlovitými konármi, a ja som si odrazu uvedomil, že chcela, aby som povedal áno. Ona by to bez rozmýšľania urobila.

„Prečo robíš také veci?“ vyhŕkol som skôr, ako som sa stihol zastaviť, a krv sa mi nahrnula do líc. „Myslím tým to, že ma prinútiš cítiť sa vinným. Ja som nebol ten, kto to urobil.  Ja som sa iba narodil do tejto rodiny.“

Načiahla sa a chytila konár. „To neznamená, že to nemôžeš napraviť,“ povedala mierne, „keď dostaneš príležitosť.“

Jej argument bol jasný, ešte aj mne, a kdesi v hĺbke som vedel, že má pravdu. Ale to rozhodnutie, keby nejaké existovalo, by bolo kdesi ďaleko. Z môjho uhla pohľadu som mal na práci oveľa dôležitejšie veci. Zmenil som tému na niečo, o čom sa mi rozprávalo lepšie.

„Má ma tvoj otec rád?“ opýtal som sa. Chcel som vedieť, či mi Hegbert dovolí znovu ju vidieť.

Chvíľu jej trvalo, kým odpovedala.

„Môj otec,“ povedala pomaly, „sa o mňa bojí.“

„To všetci rodičia, či nie?“ spýtal som sa.

Pozrela sa na svoje chodidlá a potom niekam preč, predtým, ako sa opäť otočila ku mne.

„Myslím, že v jeho prípade je to iné ako v ostatných. Ale môj otec ťa má rád a vie, že som šťastná, keď ťa vidím. Preto mi dovolil prísť k tebe dnes na večeru.“

„Som rád, že to urobil,“ povedal som a aj som to tak myslel.

„Ja tiež.“

Pozreli sme sa na seba vo svetle pribúdajúceho polmesiaca a vtedy som ju takmer pobozkal, ale otočila sa odo mňa príliš skoro a povedala niečo, čo ma trochu zaskočilo.

„Môj otec sa bojí aj o teba, Landon.“ Spôsob, akým to povedala – jemný a smutný zároveň – ma ubezpečil v tom, že to nebolo len preto, že som nezodpovedný, alebo že som sa zvykol skrývať za stromami a pokrikovať naňho, alebo že som bol členom rodiny Carterovcov.

„Prečo?“ spýtal som sa.

„Z toho istého dôvodu, ako aj ja,“ povedala. Nepovedala k tomu nič viac, no ja som vedel, že mi niečo tají, niečo, čo mi nemôže povedať, niečo, z čoho bola smutná. Ale jej tajomstvo som sa dozvedel až neskôr.

Byť zaľúbený do dievčaťa, ako je Jamie Sullivanová, bola nepochybne tá najzvláštnejšia vec, aká sa mi kedy prihodila. Nielenže bola dievča, o ktorom som dovtedy nikdy nepremýšľal - hoci sme spolu vyrastali – ale celá tá vec, ako sa rozvíjali moje city k nej, bola niečím odlišná. Nebolo to ako byť s Angelou, ktorú som pobozkal hneď, keď som s ňou bol prvýkrát sám. Jamie som stále nepobozkal. Dokonca som ju ani neobjal ani nevzal do Cecil’s Diner alebo do kina. Neurobil som ani jednu z vecí, ktoré som zvyčajne robieval, keď som sa zaľúbil do nejakého dievčaťa. Problém bol v tom, že som ešte stále nevedel, čo ku mne cíti.

Určite tu boli isté náznaky, a tie mi neunikli. Biblia bola, samozrejme, ten najväčší, no bolo tu aj to, ako sa na mňa pozerala, keď na Štedrý večer zatvárala dvere, a dovolila mi držať ju za ruku cestou domov zo sirotinca. Z môjho pohľadu v tom jednoznačne niečo bolo – iba som si nebol celkom istý, ako podniknúť ďalší krok.

Keď som ju nakoniec odviezol domov po vianočnej večeri, spýtal som sa jej, či by som mohol z času na čas prísť, a ona odpovedala, že áno. Presne tak to povedala – ako ja. Nebral som si osobne nedostatok nadšenia – Jamie mala tendenciu rozprávať ako dospelá a myslím, že preto tak dobre vychádzala so staršími ľuďmi.

Nasledujúci deň som prišiel k nej domov, a prvá vec, ktorú som si všimol, bola to, že Hegbertovo auto nebolo na príjazdovej ceste. Keď otvorila dvere, vedel som dosť na to, aby som sa pýtal, či môžem vojsť.

„Ahoj, Landon,“ povedala ako vždy, akoby bola prekvapená, že ma vidí.

Opäť mala rozpustené vlasy, a to som bral ako dobré znamenie.

„Čau, Jamie,“ povedal som nenútene.

Pohla sa smerom ku stoličkám. „Môj otec nie je doma, ale môžeme sedieť na verande, ak chceš...“

Nepýtajte sa ma, ako sa to stalo, pretože to stále nedokážem vysvetliť. V jednej sekunde som tam stál oproti nej, čakajúc, kým sa pohneme na kraj verandy, a v ďalšej sekunde už nie. Namiesto pohnutia sa smerom ku stoličkám som podišiel o krok bližšie k nej a uvedomil som si, že sa načahujem za jej rukou. Vzal som ju do svojej a pozrel sa priamo na ňu, približujúc sa ešte viac. Neodstúpila, no jej oči sa trochu rozšírili, a jeden krátky okamih som si myslel, že som urobil nesprávnu vec, a uvažoval som, či nemám trochu odstúpiť. Zastavil som sa a usmial, trochu som naklonil hlavu, a ďalšia vec, ktorú som uvidel, bola to, ako zavrela oči a tiež naklonila hlavu a ako sa naše tváre približujú k sebe.

Netrvalo to tak dlho a rozhodne to nebol ten typ bozku, aký dnes vídate vo filmoch, no bol krásny svojím vlastným spôsobom, a jediné, čo si pamätám z tej chvíle, je to, že keď sa naše pery prvýkrát dotkli, vedel som, že tá spomienka mi zostane navždy.