Chcela som začať niečím ohurujúcim, ale pomaličky mi dochádzajú slová. Ľudia sa ku mne postupne začínajú otáčať chrbtom a ostáva len ten základ, ktorý pri mne stál vo všetkých mojich ťažkých chvíľach.

     Takže pekne po poriadku ... Narodila som sa vtedy, kedy som sa ... veď to je teraz jedno. No žijem niekde úplne inde. Celý svoj život som vyrastala v krásnom meste, ktoré má svoju históriu opradené jahodami. Asi viete, o ktorom meste rozprávam ... áno je to Prešov. Metropola Šariša, piva, pekných dievčat :D ale aj chlapcov (aby sme nikoho neurazili) a čo ja viem čoho všetkého ešte. A hlavne na vás bude dýchať jeho história zo všetkých kútov ... až na skleník, ktorý si pred dvoma či troma rokmi nechal postaviť náš súčasný pán primátor a o ktorý sa stále súdi s historikmi. Nuž mne je to tak šuma fuk. Ale mesto sa mi páči.

     A tak nechajme mesto mestom, veď kto ho chce spoznať, tak sa k nám vyberie na prieskum aj sám. No radšej sa vrátim k sebe :) Narcis nie som a nie som ani stred vesmíru, takže asi sa nebudem vedieť pochváliť.  Ale predsalen to skúsim. Počas základnej školy ma naši nútili hrať na klavír a tancovať balet. A keďže ja som bola to dobré a poslušné dievčatko, tak som to vydržala 8 rokov, čo sa počíta za prvý cyklus. Aké to má pre mňa výhody? Že ak by som ukončila druhý, tak by som mohla svoje nadanie učiť malé detičky. No mne sa už nechcelo, a preto som skončila na gymnáziu, kde som nerobila nič. No nič ako nič ... asi rok som bola mažoretka, ale s tým sa nechválim :) Nuž a po gymnáziu prišli trpké chvíle rozhodovania sa. Ako 17 ročné dieťa som nemala šajnu kam sa ďalej poberiem. A prišla otázka: "Kam na vysokú školu?" Myslím, že tak sa volá aj jedna kniha, ktorú študujú všetci stvrtáci :) To, čo ma ťahalo hádam najviac bola vojenská akadémia ... ale keďže som ovplyvniteľný človek, tak som prihášku zahodila cestou na poštu ... a teraz to ľutujem. Na "hnojarinu" ma nechceli, a tak som po vzore svojej mamky vyštudovala učiteľský smer. Presnejšie učiteľstvo pre prvý stupeň. A myslím, že som aj celkom rada, lebo deti sa mi stali osudom :) A keďže som nekľudné dieťa a potrebujem stále so sebou niečo robiť, tak mi počas vysokej školy učaroval folklór, ktorému sa ešte stále snažím venovať naplno :) Popritom sa túlam svetom a našim krásnym krajom a s foťákom na krku objavujem jeho krásy. To čo ma stále láka je armáda ... takže ak ma stretnete v maskáčoch, tak sa prosím nezľaknite :)

     Ak som na niečo z mojho života zabudla, tak to dopíšem inokedy ... lebo teraz sa idem trocha povenovať kvetinkám, ktoré mi za moju lásku a opateru venujú aspoň voňavý kvet ;)