Napísať hodnotný sloh, či nechať na stole odkaz s nevšedným ospravedlnením a s trochu všedným  dovetkom, „Milujem Ťa“. Alebo zliepať pokusy o schopný blog. To všetko znamená vystaviť svoje myšlienky, svoj osobnostný level na pranier. Pre prezieravejších je ako mapa k Achillovej päte. Slohy som nechala na prahu základnej školy a odkaz zostal nalepený na Jeho chladničke. Zostala tretia možnosť.

Na štartovacej čiare bolo treba rozlúsknuť najťažšiu otázku, a to či má vôbec zmysel niečo odovzdať ďalej zo svojej hlavy. Keď som preliezla tento pomyselný plot, skúšala som s mierne spoteným čelom ďalej. Nasledovalo vymyslieť si identitu, ktorá nemala byť dlhodobo odhalená a následne odolať kritike zboru povolanejších pisateľov. A neboli v ňom len moji milosrdní známi, ktorých kvalitu tvorby dosiahnem asi tak...hm...nikdy.

Dostala som postreh od môjho kamaráta a až po dvoch dňoch som sa skutočne zamyslela nad tým, ako to myslel. Je tvorivý, ale blog nemá, resp. sa ním ešte nepochválil. Ak sa mýlim, ospravedlňujem sa mu. Na upresnenie. O jeho inteligencii a postojoch nepochybujem, keby áno, je pre mňa jeho názor päťminútovkou veľmi zle stráveného času.

Podľa neho veci, ktoré píšem sú plytké asi ako množstvo vody v čajovej lyžičke. Sú všedné, všetkým známe a pravdepodobne vypovedajú o mojej osobnostnej a inteligenčnej hodnote rovnajúcej sa meňavke (slovo meňavka nepoužil). A tak by som mala svoj blog používať ako ventil a nemyslieť to príliš vážne. Znie to ironicky a útočne voči jeho osobe, ale nemá tomu tak byť. Je len úvodom k podstate veci.

Mohla by som písať o tom, ako bolí nevera na stupnici od 1 do 100. O tom, ako bol môj najbližší človek závislý na drogách. O tom, ako som sa pozerala na krachujúcu rodinu. O tom, ako myslievam na smrť a ako blízko som jej bola. O tom, ako ma trápi, že v krajine, ktorú síce milujem, nechcem žiť. O ľudstve, ktoré mám rada a zároveň nenávidím tú hyenu v ňom. O tom, že sa neohliada späť, lebo nie je čas.

Chcú ľudia naozaj čítať o tomto? Spraviť si z bolesti druhých účinný liek?

Najväčšie porážky zostávajú tlieť, aj keď požiarny alarm dávno doznel. Menia sa na krv v žilách, nenápadne ženúcu vpred. Sú ako tetovanie na skrytých miestach. Ako odkaz na lavici napísaný neviditeľným perom. Ako list ukrytý v zamknutej skrinke. Ako jazva, ktorú ukrývame pod vlasmi.

 Človek je ako voda. Môžete sa do nej pozerať z brehu, z mosta alebo stáť rovno pri nej. Sledovať ju deň, hodinu alebo pár sekúnd. Nikdy presne nebudete vedieť, aká hlboká v skutočnosti je.