Ráno, 30. júna 2058. Slnko vyšlo spoza kopcov a jeho lúče dopadli na chladnú zem i chodníky, vybudované ľuďmi. Vtáci spievajú svoje ranné piesne a snažia sa prebudiť okolie k životu. Potôčik tečie pomaly, takmer nebadane a bez hluku. Nad vodu sa skláňajú kačice, pijúce z jej zdanlivo nekonečného a nevyčerpateľného množstva. Slabý vetrík pofukuje ponad stromy i pomedzi ne a kníše ich zboka nabok. Jašterička sotva ušla pred zvedavou mačkou. Psy sa túlajú po uliciach samé. Nikto ich nevedie. Nemá kam...

 

Okná domov sú pozatvárané, žalúzie pozaťahované a medzery dobre utesnené. Ulice sú prázdne, pusté. Len tie túlavé psy zavýjajú. Poznajú svoju neblahú budúcnosť. Aj ľudia poznajú tú svoju. Každý bdie nad svojim kúskom elektroniky – jeden nad televíziou, iný nad rádiom. Každý počúva, čo mu sily stačia. I keď by radšej boli razom všetko vypli a zanechali tak, ako to je...

 

Obloha je jasná. Nikde ani mráčik a slnko začína pomaličky páliť. Len do domov sa nie a nie dostať. Zvonka sú už žiarivé, no vnútri sú tmavé, smutné. Rodina sa navzájom objíma. Muž zoviera v náručí svoju priateľku. Majú sotva dvadsať rokov. Starý pán v domove dôchodcov sa modlí. Modlia sa s ním ďalší desiati. Aj sestričky a doktori sa modlia. I ateisti sa začínajú pomaličky modliť. Nechápu sami seba. No modlia sa. Nedajú to ale na sebe poznať...

 

Popínavé rastliny sa ťahajú pomedzi škáry v dome. Na nich sa vyhrieva vrabec. Pod týmto domom je vystavaná ohromná podzemná budova. Je plná. Ľudia sa do nej takmer nevmestia. Tlačia sa jeden cez druhého. Brána do týchto priestorov je ešte otvorená. Ešte stále prúdi dovnútra čerstvý vzduch. Žiadne automobily. Žiadne lietadlá. Žiadne vlaky. Žiaden dym z komínov tovární. Všetko je tiché a pokojné. Akoby zavládol absolútny mier, kľud a svätý pokoj...

 

Vysielajú jediné dve stanice. Jedna pre televíziu, jedna pre rádio. Pred kamerou sedí jediný človek. Pred mikrofónom v rozhlasovom štúdiu tiež jediný. Sú sami. Nikto nie je s nimi. Modlia sa. Nahlas. Ručičky náramkových hodín jedného z nich ukazujú pätnásť minút po desiatej hodine. Nádherné dopoludnie. Také, aké tu už dávno nebolo...

 

Hodiny v rozhlasovom štúdiu ukazujú sedemnásť minút po desiatej. Moderátori sa prestali modliť. Už iba ticho čítajú čísla, ktoré sa im zjavujú a znova miznú na čítacích zariadeniach. Kto má televízor, môže tieto veľké červené čísla vidieť dole v jeho strede. Teraz ukazujú práve číslo dvadsaťpäť. A už sa aj zmenilo na dvadsaťštyri. Múdry národ si ľudia vytvorili. Vyrátal na sekundu tú veľkú chvíľu. Desať... deväť... osem... sedem...

 

Moderátori na dve sekundy stíchli. Obaja odrazu a pritom si to žiadny z nich neplánoval ani nedohadoval. Klopia zrak a klesajú, každý sám, do svojho pohodlného kresla. „Nech je Boh s nami...“, znejú posledné slová človeka v televíznom štúdiu. „Nech je Boh s nami...“, znejú posledné slová človeka v rozhlasovom štúdiu. Vzduchom zasvišťal balvan veľkosti troch štvrtín Austrálie. Kontinentu, ktorý bude známy už len nebadaný čas...

 

 

Dopadol.