Hodiny sa reťazili do dní, dni do týždňov ... od Laurinej nehody už uplynulo viac ako šesť týždňov. Tím lekárov, zaoberajúci sa jej aktuálnym fyzickým aj duševným rozpoložením  usúdil, že je najvhodnejší čas vrátiť ju späť do života a pomôcť jej s jeho naštartovaním. 

      Lekári sa už niekoľkokrát stretli, aby zhodnotili Laurin fyzický stav a rozhodli, na akých nohách bude postavená jej budúcnosť. Keďže to boli osvedčení profesionáli, mali mnoho skúseností s ľuďmi, ktorí z nejakého dôvodu prišli o niektorú z horných či dolných končatín. Vo všeobecnosti sa zhodovali v názore, že strata dolnej končatiny je menej závažnou stratou, než strata ruky. Bolo to pochopiteľné, veď ruky denno-denne využívame pri rôznych činnostiach, zatiaľ čo na nohách – veľmi zjednodušene, no v istom zmysle výstižne povedané - len stojíme a kráčame po nich. Pri protéze nôh je najdôležitejšie zabezpečiť ohyb kolenného kĺbu a bezchybnú stabilitu chodidla spolu s jeho čiastočnou ohybnosťou ... ruku nestačí len ohýbať v lakti, ľudia potrebujú otáčať zápästím, jemnejší pohyb dlane a prstov.

      Čím menej spánku vtekalo infúziou do Laurinho tela, tým častejšie sa strhávala pri precitnutiach spôsobených neznesiteľnou bolesťou ľavej nohy.  Prešlo ešte niekoľko dní, kým sa jej vedomie dokázalo zbaviť oparu hmly a uvedomiť si, že nedokáže pohnúť ľavou nohou. 

     „Čo je s mojou nohou?“ – spýtala sa so suchom v ústach blízko stojacej zdravotnej sestry.
     „Boli ste vážne zranená. Necítite sa dobre?“ – opatrne reagovala na jej slová sestrička.
     „Veľmi ma bolí ľavá noha ... a vôbec ňou nemôžem pohnúť. Tá bolesť je ale naozaj neznesiteľná, nemôžete s tým niečo urobiť?“ – poprosila Laura takmer plačlivým hlasom.

     „Idem zavolať pána doktora a on rozhodne, čo s tou bolesťou môžeme urobiť.“

     Sestrička sa vzdialila z miestnosti a o chvíľu si Laura uvedomila, že vo dverách stojí vysoký tmavovlasý muž. Mohol mať asi päťdesiat rokov a na sebe mal oblečený biely lekársky plášť. Mal príjemné, usmievavé oči, ktoré zjemňovali, ba takmer zakrývali ustarostené vrásky na jeho tvári. Vrásky, popísané záujmom o osudy ľudí, s ktorými sa život zahral akúsi nepríjemnú hru. Vzal jednu z dvoch stoličiek, ktorá stála kúsok od dverí, zasunutá za stolom a položil ju k Laurinej posteli.

      „Dobrý deň, Laura. Môžem si k vám na chvíľku prisadnúť a porozprávať sa o vašom zdravotnom stave?“ – spýtal sa a videl Laurin drobný pohyb, unavené prikývnutie hlavou.   „Som doktor Norval a operoval som vás, keď ste po nehode...“
     „Operoval?“ – prerušila lekára Laura
     „Čo si pamätáte z udalostí, ktoré sa stali predtým, ako ste sa prebrali v nemocnici?“ – snažil sa doktor nejakým spôsobom doviesť rozhovor do koľají, ktoré ich jednoduchšie privedú k pravde, pred ktorú je teraz Laura postavená.
   

xxx

<< III. - ÚTEK?     ...     V. - VEČERNÉ RESUMÉ >>