... V sobotu sme mali krásne slnečné počasie a ja som sa rozhodla, že s dcérou pôjdeme v Petržalke na Dostihovú dráhu, keďže TV MARKÍZA tam odštartovala svoj prvý HÝB SA DAY.
Moja dcéra ma prehovárala dva týždne pred tým, každý jeden deň, aby som ju prihlásila na nejaký pretek. Chcela, aby som ju zaregistrovala online, ale ja som statočne celé dva týždne odolávala a dohodla som sa s ňou, že ju zaregistrujem priamo na mieste v sobotu ráno.
Prišlo sobotné ráno a my sme sa vybrali na "dostišku". Vyšli sme z brány a bolo celkom chladno, tak som si povedala, že pôjdeme autom a nie pešo, aj keď to máme iba kúsok. Na moje veľké prekvapenie, pri dostihovej dráhe bolo veľa voľných parkovacích miest, takže som bez problémov zaparkovala. Trochu ma však prekvapilo, že o desiatej ráno neboli otvorené všetky vchody, ale iba jeden vchod vedľa hlavného. Aby som to upresnila, my sme išli zo smeru Námestia Hraničiarov, čiže pre nás by bolo jednoduchšie vojsť zadným vchodom. Ale nejako nám to nevadilo, proste sme si ten kúsok prešli.
Tak ako som dcére sľúbila, išli sme priamo k registračnému stanu, kde bolo dosť veľa ľudí, čo nebolo pri takej akcii vôbec nič zvláštne. Postavili sme sa do radu a čakali. Po asi piatich minútach (waw, išlo to veľmi rýchlo:)) sme sa dostali na rad. No tu ale nastala prvá komplikácia. Hovorím slečne, že chcem zaregistrovať dcéru na beh detí do 9 rokov a slečna mi hovorí, že sa to už nedá, iba na bicykle, beh cez prekážky a crazy color run. Pozerám na ňu s očami otvorenými dokorán a pýtam sa jej, či už za tých dvanásť minút, odkedy začali prvé preteky detí od 2 do 5 rokov, stihli odbehnúť aj deti do 7 rokov. Chvíľu na mňa nechápavo pozerala a spýtala sa, na ktorý beh chcem dať dcéru. Tak som jej zopakovala, že je to beh na 600 metrov a dievčatá od 8 do 9 rokov. Usmiala sa, povedala, že jasné, to ešte stíhate. Tak som jej tiež s milým úsmevom povedala, áno, veď ja viem. Dala dcére tričko a štartovacie číslo a povedala, že môžeme ísť. Okej, tak sa jej pýtam, že kde je ŠTART. Zmätene na mňa pozrela a začala sa otáčať okolo vlastnej osi až odchytila chlapa asi v mojom veku a s tričkom s nápisom ORGANIZÁTOR. On vedel, presne kam máme ísť a aj to ako sa tam čo najrýchlejšie dostaneme. Viem, bol tam hneď ráno frmol, ale organizátori mohli slečnám aspoň povedať odkiaľ sa štartuje, pretože takto si zbytočne skompikovali život. Ja som bola kludná, videla som, že slečna nevie čo skôr urobiť, lebo tam rodičia na ňu sypali rôzne otázky z každej strany, no našli sa tam aj takí, ktorí jednoducho zvýšili hlas.
Po úmornej ceste na ŠTART, kedy si moja dcéra ešte obliekala za pochodu tričko a ja som jej pripínala štartovacie číslo, sme prišli k štartovacej čiare, kde už bolo nastúpených zo dvadsať slečien, ktoré si chceli dobehnúť po svoju medailu. Boli hrozne zlaté ako tam tak stáli a čakali na klaksón, ktorý keď zaznel, tak sa rozbehli ako keby išlo o život, za búrlivého povzbudzovania svojich rodičov. Veľmi sa mi páčilo, že každé dieťa, ktoré dobehlo do cieľa dostalo medailu od nejakej známej tváre z televízie. Moja dcéra ich samozrejme poznala a keď som sa jej pýtala, od koho dostala medailu ona, tak mi s hrdosťou oznámila, že jej dala medailu Gizka (pozn. Gizka Oňová).
Na ďalšie preteky som ju už neregistrovala, ale za to tam bolo veľa možností zábavy pre deti. Prvý stan, do ktorého chcela ísť bol Tvoja tvár znie povedome. Bola tam možnosť zaspievať si pesničky z programu. Jediná nevýhoda bola v tom, že dcéra ešte nevie čítať po anglicky, tak jej púšťali slovenské pesničky, ku ktorým jej dali do rúk aj text a mikrofón. Organizátori boli veľmi milí a ochotní, deťúrencom sa venovali a pomáhali im aj spievať. Keď prišli súťažiaci z programu, všetkým sa popodpisovali a keď som sa spýtala, či sa s nimi môže moja dcéra odfotiť, tak s tým nemali žiadny problém. Boli veľmi milí detičkám. Ďalší stan do ktorého sme sa išli pozrieť, bol Dobre vedieť. Keďže ja aj moja dcéra túto reláciu proste milujeme, bavíme sa na nej, tak sme sa tam tešili. Ja som si pozrela deň pred začiatkom akcie ako to tam bude vyzerať a videla som, že by tam mal byť aj Vedátor Karol. Na naše prekvapenia tam však nebol, no potešilo nás, že tam bol Rasťo Sokol, ktorý, minimálne mojej dcére pomohol s pokusom, podpísal jej aj podpis kartu a urobil si s ňou fotku. Bol neskutočne sympatický a porozprával sa či už s deťmi alebo dospelými. V ďalšom stane si moja dcéra vyskúšala moderovanie Televíznych novín s Lenkou Debnárovou. Deťom dali do rúk mikrofón a text a spolu "odmoderovali" vstup. V poslednom stane, v ktorom sme boli bol stan FARMA. Hneď na kraji nás privítal hospodár Martin a spýtal sa mojej dcéry, či by pustila svoju sestru na Farmu. Malá sa na neho zmätene pozerala a aj mne chvíľu trvalo, kým mi doplo, čo vlastne povedal (pozn. keď nie som namaľovaná, tak vyzerám na sedemnásť a keď si dám make up tak na dvadsaťdva rokov. Dar či prekliatie? Ktovie?). To som hneď odmietla, pretože po prvé, Farmu nepozerám a po druhé, nie som typ na rôzne reality show.
Keď sme si konečne obehli stany, dostali sme sa k súťažiam. Prvý bol Billa stánok, kde varila Mirka Luberdová. Dcére veľmi chutilo a vyhrala aj tričko a Loptoša, z čoho sa veľmi tešila. Potom si išla zaskákať na trampolínu, skácí hrad, vyliezla na hrazdu, a pohádzala zopár kužeľov.
Počkali sme si na Crazy color run, kúpili sme si farbu, ktorou sa samozrejme hneď ohádzala a išli sme domov.
Zhrnutie celého dňa, stálo to za to. Bola zábava, krásne počasie, milí ľudia. Určite, ak bude aj budúci rok tak pôjdeme. :)
Dúfam, že sa Vám článok páčil a prečítate si aj ďalšie :)
Vaša Fiona.
P.S. Nezabudnite, že ma nájdete aj FB Fiona - Fionin blog :)