Zlty pas svetla.
A dalsi. A dalsi.
Rutia sa oproti nam, zatial co sme uspesne kolonizovani autami z oboch stran.

Ticho sedim vedla nehybnych pasov - ciernych i bielych.
Ludske ucho, zaborene do dlani ma nema sancu pocut.
Na jeho bubienok dopada rytmus jednej z mojich oblubenych skladieb.
A predsa - ked otocim hlavu, jej oci ten pohyb zachytavaju takou rychlostou, akoby som mojou hlavou bil o plechovy plot.
V dusi nachadzam sklad s napisom 'laska' a chcem jej nieco vyskladnit.
Sluchadla na usiach duse mi v tom vsak hned zabranuju.
Na dusi mojej, i jej.

Moje svetlo zhaslo. Jej sa rozsvietilo.
Ma to tak byt?

Ako skonci nieco, co nedostalo sancu zacat?

Uz nic nevidim a Set(h) zviera nasu jazdu smrti vo svojich rukach.
Mam pisat dalej?

Rozum zastal tam, kde sa spustil cit.
Preco len teraz?

Je sebecke nechat sa obdivovat.
Ako sa volas?
Ticho odpoveda - som Boh ;-)