Myslím, že tento sen môžem pokojne nazvať najhorším v mojom krátkom živote. Bola som v ňom s mojou najlepšou kamarátkou. A zrazu ju len vidím ako visí s lanom okolo krku. Mŕtva. Hojdajúc sa vo vetre. Moja najlepšia kamoška, najlepší človek akého poznám. K tomuto strašnému obrazu sa ešte pridala tá hudba z Vreskotu. Tá strašná, škrípajúca, ktorá úplne dotvorila môj sen. Hovorím si: "toto predsa nie je možné, musí to byť sen!" Našťastie to aj sen bol. V momente som sa zobudila a keď som zisitla, že je ešte noc a okolo mňa je tma, vytiahla som si perinu až nad hlavu a ležala som takto asi 2 hodiny. Stále som mala pred očami to ochabnuté telo. Bála som sa, že keď si odkryjem tvár uvidím to znova. Stále som si nevedela uvedomiť, že to bol naozaj iba sen. Zostala som z toho dosť mimo a uvedomila som si, čo pre mňa niektorí ľudia znamenajú a kebyže sa niečo takéto stane tak by som to zrejme nezvládla.