Ja tie situácie neznášam. Ráno človek nie je pri vedomí. Ráno sa človek nemá stresovať. Má nenáročne cestovať a nepremýšľať. Ja napríklad nepremýšľam. Nenáročne cestujem. A očakávam to aj od ostatných ľudí.

Dnes ráno som nenáročne cestoval električkou. Len som si tam visel na držadle. V ušiach som mal štople z prehrávača a nemyslel som. Ja ráno neviem myslieť. Mám čo robiť už len s tým aby som vyzeral, že som pri vedomí. Niekedy sa mi zdá, že aj tak vyzerám ako v bezvedomí.

Takže ja si tam visím pri vedomí ale viditeľne v bezvedomí a v ušiach mi niečo hrá, čo je ťažko povedať čo, lebo v bezvedomí je to len tak akože v pozadí. Napríklad keď sú filmy z americkej operačnej sály tak tam si tiež chirurg púšťa nejakú hudbu. Keď je film vážny tak vážnu hudbu a keď je film komediálny tak takú veselú. Potom keď je situácia dramatická a pacient akože už už zomrie tak sa ozve aj taká dramatická hudba ale takú hudbu už nepočúva chirurg ale my diváci. Lebo to už je filmová hudba, ktorá zvýrazňuje situáciu. Pri komediálnom filme, kde pacient už už zomiera sa samozrejme ozve zábavná rytmická hudba ale tam nie je isté, či ju počúva chirurg alebo len my, lebo aj ten chirurg sa tak rytmicky natriasa a tak.

Ale nechcel som sa tu rozpisovať o hudbe k filmu. Len som chcel povedať, že taký pacient čo leží na operačke v bezvedomí by vám asi tiež nevedel povedať, či chirurg počúval Čajkovského alebo Moravanku. O filmovej hudbe to neplatí už vôbec. Tam by nastala teraz komplikovaná situácia lebo filmový pacient samozrejme počuje tú hudbu, čo počúva chirurg ale to len preto, lebo ten pacient je tiež len herec a pre nejakú scénu, kde on akože umiera alebo mu odrežú nohu ho nikto nebude uspávať. Takže taký herec tam leží a akože zomiera a počúva pri tom hudbu toho chirurga ale filmovú hudbu nie, lebo to sa dodáva až potom.

Tak aby som sa vrátil k veci, visel som tam ako taký naozajstný pacient a počúval som hudbu ako od chirurga a keďže som bol trochu v bezvedomí tak som nevedel čo počúvam. Len som tam v podstate visel. A potom sa oproti mne zavesil nejaký človek. Ja v podstate nenávidím ak sa oproti vám zavesí ráno človek, lebo to neveští nič dobré. Ani dnes to nič dobré nevyveštilo.

Ja som videl, že ten človek niečo povedal. Videl som to, lebo ja aj pri električkovom bezvedomí mám otvorené oči aby si ľudia nemysleli, že som v bezvedomí. No a tam sa zrazu hlava tej oproti visiacej postavy rozhovorila. Vedel som, že je zle a dal som si štuple von z uší. Ja si myslím, že to bola vážna chyba ale to bolo tiež ako z filmu. Aj tam hlavný hrdina urobí vždy chybu aby ju potom napravil. Niekedy mu síce odrežú nohu alebo skoro umrie pri operácii a neužije si tak filmovú hudbu ale zase nakoniec sa všetko dobre skončí a idú titulky a tam je tiež nejaká pesnička.

Tak som si dal tie štuple z uší a tá hlava povedala: „Čau, neruším?“. „Čau“ povedal som a urobil som druhú veľkú chybu dnešného rána. Dodal som: „Nerušíš, jasné, že nie“. A potom sme tam tak viseli a myslím, že nám obom došlo, že sa asi vôbec nepoznáme ale ani jeden nemal odvahu to povedať. V takej chvíli len tak blbo visíte.  

Keď človek urobí ráno dve chyby tak tie ďalšie sa už valia jedna za druhou. „Kam ideš?“ opýtal som sa oproti visiaceho. „Do práce“ odpovedal a zase sme si viseli. „Ty to je čo za električka“ prehovoril on. „Neviem“ povedal som, lebo mne je každá električka mojim smerom dobrá a pozrel som sa na okno: „sedemnástka“ a pozrel som sa aj oknom smerom za nami: „za nami je dvanástka“. „Aha“ povedal ten človek a visel ešte asi pol minúty.

„Počúvaj, však mne je tamtá lepšia“ povedal oproti visiaci a odvesil sa. „Tak čau“ povedal a vystúpil s tým, že nastúpi na tú druhú. „Čau“ povedal som mu a hoci som bol stále v bezvedomí toľko zase viem, že tá druhá električka išla presne po tej istej trase.

Tak neviem, ráno v električke by sa cudzí ľudia nemali oslovovať. To je potom jednoducho zmätok. V hlave máte z toho kakofonickú hudbu ako z filmu pre náročného diváka. Človek ale ráno nemá nervy na kino a na film pre náročného diváka už vôbec nie. Tak mi to nerobte. Ja keď ráno v električke visím a mám otvorené oči som v bezvedomí. Oči mám otvorené len preto, aby ste si to nevšimli. Ale teraz to už viete.

Mimochodom, keď už sa silou mocou chcete so mnou ráno rozprávať tak povedzte svoje meno a priezvisko a dátum narodenia a hlavne mi oznámte odkiaľ sa poznáme. Lebo inak to fakt nemá zmysel.