Je to už mesiac, a (ak šťastena konečne vidá a dovolí mi veci dotiahnuť do konca) budú to ešte ďalšie 4, počas ktorých budem domovom nazývať neveľké vietnamské mestečko, ktorého názov nás nabádza k dlhému smiechu. Haaaa Long. Keby ste ma chceli nájsť na mape, posunte prštek asi 150  km východne od Hanoja, k pobrežiu Východného mora. Keby ste ma chceli nájsť v reálnom živote, Halong nehľadajte.

 

            Mestečko Halong vzniklo ani nie tak dávno a vďaka nie veľmi úspečnej aglomerácii miest Bai Chay a Hong Gai, ležiacich po stranách úzkeho kanálu Cua Loc. Neúspešnej preto, lebo k duchovnému a kultúrnemu splynutiu týchto dvoch miest nikdy nedošlo a obyvateľia týchto miest sa nepovažujú za Halongčanov. Alebo považujú, ale HongGaičania považujú za Halong HongGai, BaiChayčania zase Bai Chay.

Keď sa v rámci precvičovania viet There is - There are na hodine žiakov pýtam koľko plavární je v Halongu, hovoria, že jedna.

 „Uhm, a kde je, v HongGai či v Bai Chay?“ Pýtam sa z osobného záujmu.

„Samozrejme, že v Hong Gai.“

„Aha, v Bai Chay nemajú plaváreň?“

„ Hej majú, ale to je Bai Chay, to nie je tu,“ odvetia so zdvihnutým obočím a pokrútia hlavou nad mojou neznalosťou miestnych pomerov.

 

A tak som časom pochopila, že nebývam v Halongu, lebo Halong reálne neexistuje. Snáď len na mape.  Som teda HongGaičanka, a ako správna HongGaičanka by som sa mala na BaiChayčanou pozerať zvrchu, a chodiť tam priemerne raz mesačne. Však načo aj.

Vzhľadom na existenciu dvoch miest to tu teda vôbec nie je také malé, ako som si najprv myslela. Bai Chai s Hong Gaiom spojuje najnovšie aj hypermoderný visiaci most, pýcha Halongu. Donedávna to boli len trajekty.

 

 

Bai Chai je turistickým centrom, asi preto, že hoci celé mesto je rozťahané pri mori, len v Bai Chai nájdete malú a nie príliš atraktívnu, ale predsa pláž. Tu je najviac hotelov, tu sídlia turistické kancelárie, odtiaľto vyplávajú výletné lode do (vraj) dych-vyrážajúcich vôd Zátoky zostupujúceho draka. Ôsmeho divu sveta a najkrajšej scenérie Vietnamu, ako s hrdosťou tvrdia samotní Vietnamci.

Neexistujú tu zastávky a, samozrejme, ani žiadny časový harmonogram, ale autobusy chodia. Aj do Bai Chay. Ako všade inde v Ázii, taký autobus všade stojí, čaká a hlavne nadovšetko trúbi. Trúbenie v Číne bolo zlé, trúbenie vo Vietname by prebralo aj 200 rokov mŕtveho chrobáka. Už som tu mesiac, ale zakaždým ma teda poriadne mykne. Strhávať sa každých 10 sekúnd počas polhodinovej cesty na 3kilometrovom úseku nie je med lízať a tak som celkom rada, že čas na absolvovanie tejto cesty mám len jedenkrát týždenne počas mojich voľných nedelí. Dôvodom je, ako inak, pláž.

 

Horúci vzduch sa tetelí naokolo, pot vám steká po spánkoch. Biely piesok vrždí pod nohami, oči hypnotizuje azúrová voda a nádherná scenéria vápencových skál v zálive....zhodíte uterák pod kokosovou palmou a sliny vám tečú ako sa tešíte vrhnúť do osviežujúcich belostných vĺn.....a tie osviežujúce belostné vlny sú také teplé ako voda na kúpalisku v Bešeňovej :/ Osviežujúcejšie je to vonku, na tom horúcom teteliacom sa vzduchu. Poobede ale stúpne príliv, čo v praxi znamená že pláž sa takmer stratí a voda sa vám doplaví až k nohám pod slamenými slnečníkmi. Stáva sa vlažnou, a človek si nakoniec aj trochu zapláva :)

 

                   

 

                                    

                    

Hong Gai

 

            Mestečko Hong Hai zátoky-chtivý návštevníci väčšinou vynechávajú, využívajúc radšej nespočetné vymoženosti Bay Chaiu. Preto zostáva takmer nedotknuté turistickým ruchom, nerušene vedúc svoj pestrý každodenný život. Napriek tomu, že ulice sú rušné a plné činorodej aktivity každého druhu, vravy, hluku, trúbenia a pokrikovania, nemáte tu žiadny pocit stresu, skôr akejsi pomalej ospalosti. Nikto si z ničoho nerobí ťažkú hlavu a tento feeling vdychujete s každým vtiahnutím vzduchu do pľúc. Na izbe ma sem-tam premknú nejaké tie starosti, či pochybnosti, akonáhle sa však ocitnem vonku na ulici, som okamžite nainfikovaná nezbaviteľným pocitom, že všetci sú v tomto meste vlastne iba na prázdninách a majú sa tu straaaašne fajn...

 

           

           

 

          

         

Základom takej bežnej ulice sú pochopiteľne mopedy, motorky, skútre, bicykle, rikše a mnohé iné dvojkolesové dopravné prostriedky, pomedzi ktoré ťažko bojujú o životný priestor nemotorné autá. Nehrozí prejsť ulicou, hoci len krátky 10 minútový úsek do práce, aby som aspoň 1000 krát nemusela pokrútiť hlavou  a dať 1000cim ochotným moto a cyklo rikšárom najavo, že nie, ale nemám v pláne dať sa odviesť. Po takomto fyzickom úkone síce pochopia môj zjavný nezáujem, ďalej ma však sprevádzajú neveriacimi, začudovanými pohľadmi... Vietnamci totiž žijú v  presvedčení, že kráčať je hrozné utrpenie.

 

Na ulici sa toho deje veľa, lepšie povedané, všetko. Nemáš problém cestou do práce, dať sa povedzme ešte narýchlo ostrihať, alebo kúpiť si ovocie na desiatu:)

 

 

Týchto pohyblivých predavačov obzvlášť uznávam. Človek nemusí vôbec nikam chodiť, keď potrebuje nakúpiť, stačí sa posadiť pred dom a  ten správny tovar príde sám k nám správnym dievčatám :D

Rovnako ako Číňania, aj Vietnamci holdujú kadejakým čudesným pouličným stolovým hrám. Keď mi 30 ročný študenti na hodinách v rámci otázky „Aké je tvoje hobby“ odpovedajú „Hrať sa hry“, nemôžem sa zbaviť predstavy ako na detskom ihrisku hrajú Žmurkanú, či Kráľu kráľu daj vojačka....Toto je ale asi to, čo majú častejšie na mysli, a častokrát v nich ide o slušné peniaze:  

 

Kde inde ísť nafotiť kúlové fotky, ak nie na tržnicu, kde ženičky v tradičných vietnamských klobúkoch ponúkajú  to najlepšie čo doma máme. A majú toho hojne.

Počas obednej siesty sa však viac ako pokrikovaniu po potencionálnych zákazníkov venujú  zaslúženému odpočinku v nesmierne obľúbených hojdacích sieťach.

 

 

Započala som projekt koštovania všetkého toho záhadného ovocia,  na ktorom som doteraz len oči nechávala.  Dragon fruit, Sweet sop, Mangosteen, Guáva či Persimmony sú moje doterajšie viac (mangosteen) či menej (sweet sop)  príjemné pokusy. Na fotke s dračím ovocím :)

 

              

              

Jedného (skutočne) krásneho dňa mi Mai píše sms-ku, že si môžem prísť vyzdvihnúť do officu bicykel. Bicykel??? Valím oči na mobil. Asi druhý deň môjho pobytu tu som sa Mai spýtala, koľko by tak stál secondhand bicykel, ale neskôr som túto myšlienku zavrhla kvôli príliš horúcemu počasiu na bicyklovanie.  A zrazu pred officom stojí rozkošný, červený, 21 prevodový odpružený bicyklík. Celý môj. Nemôžem tomu uveriť a najradšej by som všetkých v office vybozkávala. Keď si spomeniem na rárohu, na ktorej som sa trápila v Indonézii (pri každej jazde sa niečo pokazilo a pouličné opravy ma nakoniec stáli viac ako samotný bicykel), toto je vážne 7 heavven.

 

Väčšinou sa na ňom presúvam do práce, čo neskutočne uľavilo môjmu krku, ktorý sa už nemusí krútiť zo strany na stranu každých 5 metrov, aby ma zbavil pomoci-chtivých rikšárov. Poslednú nedeľu som ho však konečne mohla prevetrať aj na dlhšej trase - po pobrežnej promenáde Hong Gaiu...Na podiv nepochopiteľne ľudo- aj auto- prázdnej.

 

 

 Medzi vápencovými dračími zubami, vytŕčajúcimi z vody, sa hojdá množstvo malých lodičiek, plávajúcich domov či doknca barov a reštavrácií,  po niekoľkých kilometroch vyusťujúcich do nesmierne fotogenického prístavu.

 

 

 

 

 

 

V podstate tu už ani nie je čo iné veľmi fotiť, niaky ten kruhový objazd či záhadný pamätník, to sú asi tak všetky hlavné atrakcie.

 

 

              

             

Nábožensky orientovaným obyvateľom poslúži farebný budhustický chrám a na  kopčeku nad hlavnou cestou stojí vskutku pekný kostolík. Pohan ako ja sa ešte stále neodhodlal  vyšlapať až tam hore...snáď najbližšiu nedeľu :) O tom sa, zrejme, dočítate nabudúce...