Lebo som bola vyprovokovaná k tomu aby som znova otvorila notes a začala písať. Dlho som sa úpenlivo modlila za pevnosť vo viere. Za odovzdanosť. Za splynutie v láske a s láskou. No a teraz keď píšem tieto riadky srší vo mne hnev a obrovský žiaľ zároveň.
Vždy som obdivovala veľké útočenia na Cirkev na ľudí, ktorí sú kresťanmi. Vždy som žasla nad tým, ako to zvládajú, ako sa krásne o nich Všemocný stará a zrazu som sa ocitla na podobnom mieste. Mladá osemnásťročná doteraz bez skúseností. Viete ono je ťažké písať o niečom čo sa žije. O niečo čo je omnoho hlbšie než každé moje slovo, každá veta..
Totiž začalo to príjemným rozhovorom s bývalou spolužiačkou. Najskôr to začalo útokmi na jedno dievča a tak som si ju zastala. Potom to začalo útokmi na moju osobu. To mi nevadí, to prežijem. Na to som si zvykla. No potom to pokračovalo útokmi na moju vieru. Na niečo čo je môjmu srdcu tak veľmi osobné. Zrazu sme sa stretli v slovnej prestrelke. Každé slovo bolo ako silné zaucho. Nebránila som sa. Iba som ticho a zdvorilo odpovedala. Bolo to ako nehorázna bitka a hnev vo mne penil. Napadlo ma toľko vecí a slov, ktoré by som tej dievčine mohla vyhodiť na oči. Toľko vecí, ktorými by som ju uzemnila natoľko, že by som od nej mala navždy pokoj. No niečo mi to nedovolilo. Vždy keď som začala niečo také písať okamžite som to zmazala a napísala niečo úplne iné. Som zmätená sama zo seba. Bolo to ako keby som sa nechala len tak byť po tvári a pľuť si do nej.
Nikdy som nechápala aké to je a teraz to viem. Ach, aké ťažké sú teraz moje myšlienky. Aká hriešna je každá veta, ktorá by vychádzala z mojich úst. Aký nečistý každý pohľad ktorý by som tej dievčinke venovala. Aká som vďačná, že ju teraz nevidím. Že som ušetrená od toľkého pokúšania. Aká to ťažoba srdca a bolesť duše keď si uvedomím to zúfalstvo v jej živote. Keď si uvedomím ako žiadostivo volá o pomoc. Ako jej srdce i duša kričia po niečom inom. Aká to bolesť keď vidím do akej tmy padla.
Ocitla som sa v mnohých diskusiách o viere, kresťanstve a o Bohu. Nikdy však nikto neútočil tak bytostne na moje vnútro. Vždy to bolo v slobode názoru a teraz zrazu každé slovo, ktoré hanilo Ježiša Krista akoby hanilo mňa samú.
Tak veľmi sa mi do očí tlačia slzy. Tak veľmi túžim kričať a vykričať to zúfalstvo, ktoré vidím vôkol seba. Nie som dokonalá a pevne verím tomu, že nikdy nebudem. Ja len.. Ach, tak veľmi túžim niečo zmeniť.
Tak jej túžim pomôcť. A tak sa obraciam na svoj internetový denníček a prosím vás či už ste veriaci alebo nie modlite sa denne spolu so mnou za každý jeden nový deň, za každé prebudenie, každé slovo a myšlienku.
Nemusíte hneď konvertovať na kresťanstvo iba vás pozývam a zároveň i seba do vytvárania sveta, ktorý bude iný. Nový a plný svetla.

Tento článok nemá dávať zmysel. ;) A ak niekomu dal úprimne sa z toho teším.

Pane, nauč ma mať srdce otvorené na krik sveta, na jeho potreby, biedy, žalosti. Nebojím sa zajtrajška ale prosím pomôž mi prežiť dnešný deň. Panna Mária nauč ma byť miernou a trpezlivou- takou akou si ty. Prosím veďte ma po ceste pokoja aby som mohla byť svetlom v tomto svete tmy a plaču. Amen

Michaela Jana Rolčeková