Práve čítam článok Pišťánka, ako píše, že by najradšej nerobil nič. Ani písať by nechcel(pričom sám neskôr spomína pobyt na Dalmácii...).  Úplne na záver hádže akési pravidlo, citujem. „ Happy people have no stories.“ Neberiem mu názor, rozmanitosť mám rád. Práve ňou nikdy nedosiahneme význam absolutizmov ako „skutočná pravda“, „skutočná láska“... ale nechcem ostať v predsieni hustej filozofii.

V zásade sa dá s ním súhlasiť v jednej alternatíve. Ak si vezmeme, že keď už prežívame nejakú formu radosti alebo spokojnosti, nemusíme(nemáme) o tom písať, lež skôr prežívať. Ako ja. Teraz. V týchto dňoch. Poverčivosť je forma alibizmu. Občas asi alibistom aj som. Veď človek vymení behom dňa niekoľko sociálnych rolí. Niekoľko dní som už fackaný eufóriou, o ktorej som premýšľal v prvých erupčných desiatkach hodín. Či sa pozriem vľavo, vpravo, nahor alebo nadol, tá eufória je všade. No budete sa nad ňou zamýšľať? Tak sa jej nadýchnime. Skúsme. Buď nás naplní svojím obsahom alebo nás udusí. Nádych, malý výdych. Znova nádych, krátky výdych(údajne je to najvhodnejšia forma dýchania, ale čo s prebytočným vzduchom v pľúcach nevedno...) Prežívam. Vôňa eufórie sa mi dostáva do dutiny, pľúc, priedušiek, priedušníc. Uff...otváram pomaly oči, nabral som dostatočný nádych. Vydychujem(len krátko). Znova veľký nádych. Hm... čo Vám napíšem. Je to niečo iné. Ako niečo luxusné(spotreba je vyššia ako jej výroba - ekonomická charakteristika)každý jej gram uschovávam, ak by jej dlhšiu dobu nebolo. Ak  sa mi vzdiali, či nedajbože navždy...ani napísať to nenapíšem(nie že by som bol poverčivý...)

Mali by sme písať či už sme alebo nie sme v eufórii. Nikdy nevieme, kedy dáme návod na riešenie nedostatku luxusnej eufórie, či s pomocou ako ju dobre uskladniť na lepšie časy. Alebo ako ju prežívať. Alfa omega. Ospravedlňujem sa Vám, ale posledné dva texty namočené v eufórii až po uši si teraz nechám v sejfe. Je to súkromné. No možno, aj pri jej aktuálnosti ju sem zavesím, aby som si neprotirečil.

c