Od prvého dňa čo som si spravil tento blog ma žerie jedna myšlienka.
Neprezradím raz toho na seba moc?

A potom to takto dopadá. To čo ma trápi, teší, to nad čím sa zamýšlam, ostáva niekde vo mne a môj blog zíva prázdnotou. Ja viem, že nemám povinnosť sem čosi písať. Ale ja chcem. Aspoň občas trochu, čosi.

Často si o niečom poviem, tak to by som mohol napísať na blog. Aj keby to nikto neprečítal, nevadí. Stačí ak to zo seba dostanem. No a keď príde na činy, koniec. Posadím sa k počítaču a vtedy sa vždy stopnem, že také hlúposti písať nebudem, že je to moc osobné atď.

I keď, myslím, že som aspoň raz tú "bojazlivosť" prekonal. Ale vtedy bolo naozaj zle.
Tak naozaj neviem, prekonám to? Asi hej. Začína mi byť jedno, či sú to hlúposti čo sem píšem, či je to osobné. No a čo? Raz za čas sa človek potrebuje vyrozprávať aspoň počítaču. Veď si stačí prečítať niektoré iné blogy.

Som teda zvedavý ako to zasa dopadne.