Voňala vanilkou. Zacítil ju hneď, ako okolo neho prešla. Miloval vanilku, pretože mu pripomínala domov, o ktorý kedysi dávno prišiel. Aj keď bol vtedy ešte malý, presne si pamätal ako to u nich doma vyzeralo. Bol to taký ten malý dvojizbový bytík s maličkou kúpeľňou, kde sa vošiel ledva jeden človek. Celý byt bol zaprataný vecičkami, na ktoré len sadal prach, ale mama sa nikdy neodhodlala ich vyhodiť. Otec mal v kúte obývačky stolík, na ktorom hrával šachy a bafkal si svoju fajku a všetci traja spávali v jednej veľkej manželskej posteli a ráno sa budili vzájomným šteklením. Vtedy mal Peter päť rokov a netušil, že o pár dní na to sa stanú jeho rodičia svedkami automobilovej nehody a z neho sa stane sirota. Už celých 13 rokov prechádzal z jedného detského domova do druhého a vždy sa čudoval, prečo si ho žiadna rodina neadoptovala. Nikdy netvrdil, že by bol život v decáku hrozný – predsa len ho mnohým veciam naučil, ale vedel, že keby vyrastal s ľuďmi, ktorí všetku svoju pozornosť upierajú na neho, bol si sa z neho stal lepší človek. Včera oslávil osemnáste narodeniny a zrazu sa ocitol na ulici a mal sa postaviť na vlastné nohy. Nie je to jednoduché. Vôbec nie je ľahké nájsť si prácu, pokiaľ nemáte vzdelanie alebo nejakú prax. Dostal síce nejaký príspevok od štátu, ale z neho teda nevyžije... A zrazu ju zacítil. Tú známu a milovanú vanilku, ktorá ho vrátila naspäť do spomienok, na ktoré sa snažil zabudnúť.

   Inštinktívne sa otočil. Stála tam. Ryšavé kučeravé vlasy jej povievali vo vetre a dopadali na ramená. Na perách jej pohrával jemný úsmev a v očiach mala taký ten zasnený výraz. Peter sa zľakol. Ale zľakol sa svojho srdca, lebo pochopil, že pred ním stojí tá pravá. Nepoznal ju a nikdy predtým ju nevidel, ale vedel, že ona ho svojou láskou vytrhne zo spárov zúfalstva a strachu. Aké romantické, však? Povedali by ste si, že toto sa môže stať iba v amerických filmoch, ktoré tak radi sledujete. Lenže človek, ktorý ako veľmi malý stratil všetku lásku, bol tak zúfalý, že túto malú nádej potreboval ako soľ.

   „Ahoj, prosím ťa, nevieš koľko je hodín?“ spýtalo sa ho to nežné stvorenie a usmialo sa. Peter na chvíľu očervenel a potom vykoktal: „Ehm, ja nemám hodinky...“

   „Och, to je smola. Nevadí, aj tak ďakujem,“ povedala a otočila sa na opätku. Peter ju rýchlo chytil za lakeť. „Počkaj! Môžem ti to zistiť! Len neodchádzaj. Prosím...“ povedal a neuvedomil si, ako v tej chvíli vyzerá hlúpo.

   „Prosím?“ nechápavo sa spýtala. „Ďakujem, ja si ten čas zoženiem...“ odpovedala krútiac hlavou. Neodišla však. Ešte stále tam stála a hľadela na neho. Nebol škaredý. Mal tmavé krátke vlasy, hnedé utrápené oči a bol chudý. Veľmi chudý.

   „Bodaj by čas neexistoval...“ zašepkal.

   „Ako?“ spýtala sa a pozrela sa mu do očí. Neodvrátil sa. Nechápala to. Väčšina ľudí okamžite uhne pohľadom.

   „Ja... ale nič. Len, prosím, neodchádzaj,“ povedal a sklonil hlavu. Prišlo mu to celé strašne čudné.

   „Musím odísť. Ponáhľam sa do roboty,“ odpovedala a vytrhla sa mu z objatia.

   „Môžem ísť s tebou?“

   „Nie,“ povedala a už jej nebolo. Peter ostal sám stáť a hľadel za ňou. Potom sa otočil a odišiel na opačnú stranu. Bodaj by sme sa už nikdy nestretli... pomyslel si a pritom dúfal, že ju ešte niekedy uvidí. Že pocíti jemnú vôňu vanilky. Že s ním bude navždy. Otočil sa a rozbehol sa za ňou.