Márius sedel na koni a pomaly postupoval po prašnej ceste. Kto to bol? Vírilo mu v hlave. Nebol to človek to som si istý, no ako sa zdá ani Castia nie je obyčajná. Pozrel ponad plece na kočiar ktorý sa pomaly pohyboval za ním. Ráno mu Castia povedala, že sa vyučuje za čarodejnicu už od svojich štyroch rokov. Táto informácia ním otriasla. Z jeho pochmúrnych myšlienok ho prebral radostný výkrik. „Hrad Silex. Sme tu!“ bol to jeden z vojakov ktorý bol na čele sprievodu. Radostne mával rukami a ukazoval do údolia. Keď sa Márius dostal na okraj skalného brala pri ceste, uvidel veľké údolie. Stredom pretekala mohutná rieka, na opačnej strane údolia bol mohutný kamenný hrad ktorý vyzeral ako vtesaný do hory ktorá sa týčila za ním. V jeho okolí bolo nádherné mesto také veľké, že Márius stratil dych keď ho uvidel. Cesta ktorou išli sa točila po úpätí hory a pokračovala krížom cez údolie priamo k hradu. Rýchlosť celej skupiny sa zvýšila a muži vyzerali neuveriteľne šťastný, že už sú doma. Celým konvojom sa niesli pokriky radosti a provokačné vtípky. Nestihli ani prejsť mohutným mostom cez rieku, a brány mesta sa otvorili a k nim sa hrnuli zástupy ľudí a ozbrojené oddiely vojakov ktorý ich obkolesili a eskortovali cez dav do mesta. Keď prechádzali cez mohutnú drevenú bránu na ktorej boli vytesané lev a slnko, ľudia z hradieb začali sypať lupene kvetov. V meste sa okolo nich zbiehali deti a radostne výskali a poskakovali okolo nich. Márius bol prekvapený ako boli všetci rozradostnený. Mesto bolo čisté ľudia mali na sebe krásne tuniky. Márius neveril svojim očiam nevedomky sa usmieval unesený eufóriou ktorá sa hromadila okolo neho. Keď prišli k schodom vedúcim k hradu Castia vyšla z koča a veliteľ mu dal znamenie aby zosadol z koňa a sprevádzal jeho a princeznú do hradu. Pomaly začali vystupovať k hradu a Márius začal cítiť zvláštny nepokoj. Nevedel čo ho čaká za vstupnými dverami ktoré mohli konkurovať mestskej bráne. Tie sa nehlučne otvorili a pred nimi sa zjavila honosná kamenná sála. Na jej konci sedel muž a dve ženy. Jedna po jeho pravici a druhá trochu nižšie po jeho ľavici. Castia hrdo vztýčila hlavu a rezkým krokom sa vydala cez uličku okolo ktorej stáli ľudia, ku kráľovi. Márius sa držal za ňou s rovnakej úrovni ako kapitán. Tesne pred kráľom sa Márius zarazil lebo na pravo stála mohutná postava ktorá merala ako dvaja muži na sebe a podobala sa na vlka. Nedobrovoľne z nej odtrhol pohľad a kľakol si pred kráľom, rovnako ako kapitán. Jediná Castia stála. Hrdo pozerala pred seba a z jej tváre sa nedalo nič vyčítať. Nikto sa chvíľu ani nepohol. Po krátkej pauze vstal kráľ roztvoril náruč a mocným hlasom povedal: „Moja dcéra bola mŕtva a predsa žije,“ pozrel na Perennisa , „naše staré spojenectvá sa znovu obnovili,“ ukázal sa niekoho vedľa mocného tvora a potom na Máriusa: „a získal som dvoch šľachticov ktorým týmto udeľujem tituly lordov, ktoré si získali záchranou mojej dcéry.“ Dodal, zostúpil s trónu a objal Castiu.