Sám som si uvedomoval o čom píšem v úvode a aj z časti v akom duchu sa niesol duch posolstva v tom texte a preto mi neprislúchalo dávať v komentoch čo i len jedného smila. Prispievalo však k tomu niekoľko faktov(neberte ich ako predmet ospravedlňovania. Čo sa stalo, stalo sa) bol som tu po dlhom čase s píspevkom, po dlhom čase som čítal reakcie mojich čitateľov, mojej malej „rodinky“ a eufória kolujúca v mojej krvi ma strhla svojou silou.

Každej dobrej ľudskej duše je škoda...súcitim s rodinou, ktorej sa prihodilo nešťastie. Nechcem odpustenie, len malú dávku pochopenia z každej strany. Ďakujem Vám...