Včera som tak ako ostatní občania tejto krajiny prijal informáciu o tom, že vojenské obranné spravodajstvo odpočúva novinárov. Konkrétne to boli informácie o údajnom odpočúvaní riaditeľa TA3 a redaktorov denníka Pravda.

Otvorene sa priznám, pána Galka nepoznám ako človeka, ale ako politika ho nemám rád od prvého momentu odkedy som sa o jeho existencii dozvedel a nikdy som sa tým netajil. Dokonca som si nikdy nerobil ilúzie o jeho „vysokej odbornosti“ riadiť rezort obrany tejto krajiny, ale to čo včera predviedol na improvizovanej tlačovej konferencii v médiách na mňa pôsobilo ako vystúpenie hysterického a vystrašeného puberťáka, ktorého rodičia prichytili pri fajčení za šopou. Hanba, hanba a ešte raz hanba takému predstaviteľovi štátnej moci a navyše riadiacemu funkcionárovi takého dôležitého rezortu ako je obrana.

Čo sa týka samotnej skutočnosti, ktorá rezonuje spoločnosťou. Je potrebné si v prvom rade uvedomiť čo je úlohou obranného spravodajstva. Už zo samotného názvu si logicky uvažujúci človek vie odpovedať aj sám. Je to orgán riadenia štátnej správy pre získavanie informácií o potenciálnych vnútorných zdrojoch ohrozujúcich bezpečnosť tejto krajiny, teda tých ktoré sa nachádzajú na území Slovenskej republiky.

Mnohí sme už počuli, hlavne v prihlúplych amerických filmoch,: „toto je záležitosť národnej bezpečnosti“ a ďalej sa už o tom vo filme nedebatuje. Obranné spravodajstvo v každej krajine je v podstate jeden z množstva monitorovacích a vyhodnocovacích prvkov každého štátu, ktorý zbiera a spracováva práve tento druh citlivých informácií. Preto je monitorovanie vybraných záujmových objektov a skupín v štáte jeho prvoradou úlohou.

Vojenskému obrannému spravodajstvu Slovenskej republiky táto úloha vyplýva zo zákona a je jedno či je momentálne na tej či onej pozícii ten, či onen pracovník, či má také alebo onaké politické tričko, alebo zázemie. Kto si podrobnejšie prečíta zákon o obrannom spravodajstve, musí mu byť jasné, že príslušníci vojenského obranného spravodajstva, ktorí aj tak len plnili rozkazy svojich nadriadených, neporušili vôbec žiadny zákon, keď monitorovali určitú skupinu osôb.

A že išlo práve o novinárov?

Je to predsa logické, veď sú to práve oni, kto pracuje s rôznymi zdrojmi informácií, disponuje so získanými informáciami, spracováva ich  a ďalej šíri.

Stále som vás nepresvedčil o tom, že monitorovanie informácií nie je nič nenormálne a nemorálne?

Uvediem malý príklad.

Predstavte si, že idete po ulici a vidíte skupinu ľudí. Zvedavosť, ako prirodzená vlastnosť všetkých živých tvorov vám zavelí, aby ste prišli k tejto skupine bližšie, pristavili sa a počúvali o čom sa rozprávajú. Ak patríte k prevažnej väčšine slušných občanov, robíte to hlavne preto, aby ste zistili o čo tam vlastne ide, o čom sa bavia, aj keď možno o nič dôležité nejde. Ak to nie je pre vás nič dôležité, alebo vás to nezaujíma vzdialite sa a skupinke ďalej nevenujete pozornosť. Je zaujímavé, že ak sa tam tá istá skupinka nachádza aj keď vraciate späť, tak je dosť pravdepodobné, že sa pri nej pristavíte znova a opäť počúvate a vyhodnocujete relevantnosť ich debaty. Ak nešlo o nejaké verejné zhromaždenie, tak ste vlastne možno počúvali informácie, ktoré vám neboli určené.

Že už sa vám niečo podobné stalo? Porušili ste tým zákon?

Odpovedzte si sami. Ja sa vám s tým pokúsim troška pomôcť. Zákon by ste porušili v prípade:

1.      ak by ste sa dozvedeli závažné informácie a neoznámili to v súlade so zákonom kompetentným orgánom.....

2.      ak by ste informácie, ktoré ste sa dozvedeli ďalej šírili bez vedomia zúčastnených strán, alebo zámerne ich skresľovali, lebo by ste sa možno dopustili porušenia autorských práv, či ohovárania....

Ako to vlastne je s oprávneným získavania informácií vojenským obranným spravodajstvom?

Všetci sa dúfam zhodneme na tom, že pre bezpečnosť tejto krajiny je predsa nevyhnutné preverovať všetky dostupné informácie bez ohľadu na ich zdroje a spôsob šírenia. Veď inak by sme dopadli podobne ako U.S.A. v roku 7.12.1941, či 11.9.2001. Najbežnejším spôsobom ako sa v súčasnosti šíria informácie je prirodzené mediálne prostredie. Preto je logické, že práve toto prostredie je pod drobnohľadom a pokiaľ sú získané informácie závažného charakteru, je potrebné s dodržaním najvyššieho stupňa ochrany s nimi pracovať.

Aký je rozdiel medzi získavaním informácií a odpočúvaním?

Zákon o tom presne nehovorí ani slovo, preto je to zákon. Z technického hľadiska v tom nie je vôbec žiadny rozdiel. Rozdiel nastáva v oblasti riadenia celej operácie a ďalšieho spracovávania získaných informácií.

Monitorovanie je možné chápať ako pozorovanie vytypovaného (záujmového) objektu za účelom získania a archivácie všeobecných informácií. V tomto prípade ide o takzvané pasívne získavanie informácií.

Odpočúvanie je možné chápať ako pozorovanie vytypovaného (záujmového) objektu za účelom získavania a archiváciu doplnkových, pokiaľ možno čo najpodrobnejších informácií potrebných pre ďalšie spracovanie. V tomto prípade ide o aktívne sledovanie, ktoré vyplýva z určitej miery podozrenia z nezákonnej činnosti sledovaného objektu.

Je odpočúvanie alebo monitorovanie normálne a morálne alebo nie?

Je v podstate jedno či ide o monitorovanie alebo odpočúvanie, pretože obidva spôsoby získavania informácií majú svoje opodstatnenie a úlohu. Preto sú podľa mňa obidva spôsoby získavania informácií pre zaisťovanie bezpečnosti a obrany krajiny normálne a morálne. Veď monitorovanie informácií dennodenne robíme úplne všetci a všade.

Momentálne spoločnosť viac či menej rieši nejakú našu vlastnú spravodajskú službu, ktorá pochybila a vôbec ani netušíme, kto, kde a akým spôsobom nás monitoruje a možno mnohých z nás aj odpočúva zahraničná spravodajská agentúra a vôbec nikomu nevadí fakt, že pritom porušuje zákony tejto krajiny a medzinárodné dohody.

Dôležité je však to, kto s informáciami pracuje a akým spôsobom ich využíva. Teda nie ich získavanie, ale ďalšie šírenie a nakladanie s nimi by malo byť predmetom diskusie o zákonnosti a morálnosti.

Nič z tohto o čom tu je táto debata samozrejme nemení fakt, že z kruhu blízkeho vojenskému obrannému spravodajstvu unikli informácie o tom, že boli monitorované telefonické hovory pracovníkov denníka PRAVDA a riaditeľa TA3. Na základe toho by mali byť s okamžitou účinnosťou odvolaní riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva a vedúci príslušnej sekcie, za odborné zlyhanie, ale samozrejme aj pán Galko, ktorý zodpovedá za tejto únik v rovine politickej.

Ale to by musela byť u nás v krajine zvanej Slovenská republika iná politická kultúra a hlavne by vo vedení štátu museli byť ľudia odborne pripravení, ale aj zodpovední a hlavne s chrbtovou kosťou.

ČESŤ ICH SVEDOMITEJ PRÁCI