Prichádzam na turistickú ubytovňu v Krompachoch. Možno je to internát. Neviem, lebo sú prázdniny. Pri vchode sedia na schodoch dve ženy. Pred nimi je detský kočík a jedna z nich drží na rukách dieťa. Sú pekné a ja som nadržaný. Pozerajú sa na mňa. Cítim, že by som mal niečo povedať.

"Tak ako, baby?" vravím.

"Čo ako?"

Toto nejde dobrým smerom. Zle som začal.

"No, ako?" pýtam sa znova ako debil.

"Čo ako?"

"No, čo tu robíte?"

Toto som neurobil dobre. Pozerajú sa na mňa pohľadom, v ktorom márne hľadám úctu a túžbu. Prejdem povedľa nich a vstúpim do budovy. Z tohto mráčka nezaprší, to mi je už jasné.