Môj príbeh o rozpade 27 rokov trvajúceho manželstva nie je ničím výnimočný.

Šťastné manželstvo, kde obidvaja fungujú ako zohraná dvojica, starajúc sa o dve bezproblémové, zdravé deti sa napriek tomu skončilo rozvodom. Dnes je to už viac ako 5 rokov. Čas býva milosrdný ku všetkým našim skutkom a platí to aj o nás. Preto by som si dovolil prirovnať náš príbeh k rozpadu federácie. 

Ja Slovák, ona Moraváčka, sme po skončení vysokej školy žili pokojným životom so všetkými radosťami a starosťami.

Vychovávali sme spoločne dve deti v zhode, bez zbytočne zvýšeného hlasu a scén.

Bohužiaľ neriešili sme práve tým občasným „zvýšeným hlasom“ aj nezhody, ktoré medzi nami boli.

Ja som sa stiahol, radšej som vyrazil s deťmi von, alebo sám do prírody a nenašiel som odvahu pre otvorený rozhovor s manželkou. Značne k tomu prispela aj jej prudko introvertná a uzatvorená povaha. 

Pri výchove detí sme si problémy a našu neochotu ich riešiť ani nemali času uvedomiť.

Vlastne sme si ich podvedome ani nepripúšťali a naše okolie, známi, priatelia, najbližšia rodina,

nám otvorene tú pohodu závideli. 

Po 22 rokoch manželstva som spoznal vekovo značne mladšiu ženu.

Preskočila iskra.

Ani jeden z nás ale nezašiel ďalej, uvedomujúc si, čo by to znamenalo pre našich najbližších.

Sympatie a vzájomnú náklonnosti sme si obidvaja priznali až takmer po roku.

Treba povedať, že to takto zostalo aj ďalších 9 mesiacov.

Kým náš vzťah neprerástol do klasickej „manželskej nevery". 

Život môj, mojej ženy, detí, mojej priateľky, sa zmenil na dni plné neistoty, strachu o budúcnosť, plaču, snaženia, zúfalstva...

Skrátka všetkého, čo k tomu patrí. Začali moje pochybnosti o správnosti rozhodnutia skončiť dlhoročné, navonok dobre fungujúce manželstvo a začať „nový život". Odchody, príchody, sťahovania, podávania a späťvzatia žiadostí o rozvod.

Až sme sa po 3 rokoch dopracovali k „rozpadu federácie" - rozvodu.

V dobrom. Ak sa to vôbec o rozvode dá povedať.

Prešlo dlhých 5 rokov, počas ktorých sme mali dosť času vzájomne rozmýšľať o príčinách rozpadu nášho manželstva.

Deti sa zmierili so skutočnosťou, že rodičia už spolu nežijú, že majú dnes svoje vlastné domácnosti.

Napriek môjmu „úletu" nežijem dnes v spoločnej domácnosti ani s mojou naďalej priateľkou,

ani s mojou bývalou manželkou.

Nešlo to. Prečo?

Ťažko na to hľadať odpoveď.

Čas ale bol k nám skutočne milosrdný. Komunikujeme. O všetkom.

Vzájomne sa s bývalou manželkou informujeme o tom, ako sa darí deťom, ktoré bývajú na opačnom konci našej bývalej spoločnej republiky. Pomáhame si. Žijeme každý svojím životom, ale v prípade nutnosti si vieme vyjsť vzájomne v ústrety. 

A prečo to potom všetko bolo?

Z môjho dnešného pohľadu to bola vzájomná neochota spoločne riešiť narastajúce „banálne problémy“ hneď pri ich vzniku.

Skrat komunikácie tak, ako to vnímam dodnes aj v prípade rozpadu federácie.

Pričom som presvedčený, že v obidvoch prípadoch bol rozvod riešením,

aj keď drastickým, ale časom tak či tak nevyhnutným.