Môj pohľad na svet sa zmenil. Mám za sebou neskutočne ťažké obdobie. Myslím, že slovami sa to vyjadriť nedá. Hľadala som správnu spleť výrazov  a viet. 
   Predstavte si dlhé hodiny - desiatky hodín strávených nad knihami, keď považujete spánok za príťaž . Unavení klesáte do vankúša, ale zaspať sa nedá. Hlavou sa vám preháňa neskutočné množstvo informácii, ktoré ste za ten deň vstrebali. Hnevá vás všetko okolo. Priatelia, ktorí vyčítajú vašu uzatvorenosť. Rodičia, ktorí vás nespoznávajú. Súrodenci, ktorí vám povedia ako strašne vyzeráte. Jedeň deň v týždni, keď vypadnete von a to len vtedy, keď navštivíte v nedeľu kostol. Kroky vás vedú opať k tým istým a starým známym knižkám. Zistujete, že to, čo ste sa naučili pred týždňom už neviete a máte chuť si trhať vlasy nad tým, akí ste sprostí. Prosím pekne, to všetko som prežila. Chvíle beznádeje, zúfalstva, hnevu, premahánia, odporu. A len pre školu.
    Vzdala som sa všetkého, čo som predtým milovala. Už si nezoberiem gitaru a len tak si na nej nezabrnkám. Nesadnem si ku klavíru a moje prsty sa nepreháňajú po bielych a čiernych klávesách. Nechytím beletriu do rúk a s chuťou ju zhltnem za jeden deň. Nepostavím sa k hrncom a pri stálom spievaní :"Nechcem byť žienka domáca", čo sa  snažím uvariť niečo chutné. Nejdem von s kamarátmi a rozoberáme nepodstatné veci. To všetko pominulo. Pre mňa je to neskutočná obeť, lebo na podobných situáciach som zakladala svoj život.
    Ctím si každú voľnú chvíľu, ktorú mi život ponúkne. Venujem ju blízkym. Chcem ukradnúť čas len pre seba. Pre svoju potrebu a naplno ju využiť.
    Nemrhajme svojím časom! Život dáva len tým, čo dávajú. Konečne citím naplnenie aj napriek všetkým záporom. Tak neskutočne milujem bytie, že prijímam s radosťou všetko, čo mi je ponúknuté.
Vďaka...