Sobota – 26.7.2008

Tak. Po výnimočne dvojročnej pauze sme tu opäť. Už v okolí Liptovského Mikuláša vidno prvé nesmelé hornatiny, postupne prerastajúce do našich milovaných „veľhôr“ – Vysokých Tatier. Ono takmer dva roky, to je dosť dlhá doba na to, aby človek zabudol. A tak opäť otvárame ústa v nemom úžase nad úchvatnou scenériou, ktorá, pokiaľ pod Tatrami nebývate, je pre vás úchvatná zakaždým, keď zočíte zasnežené (áno, ešte stále) vrcholce Kriváňa, Vysokej, Lomničáku a ďalších.

Aj tento rok je absolútnou samozrejmosťou kompletná päťčlenná výprava rodu Sadlekovcov, no a stabilný a úspešný line-up tentoraz dopĺňa mamičkina kamarátka z čias študentských aj s celou rodinkou.

Veľký Slavkov, malebná a rozkošná to osada, ktorú delí od Popradských sídlisk (a samozrejme Tesca) v podstate len niekoľko rozsiahlych lánov jačmeňa a raže (stále nechápem ako im to v tom podnebí dozrieva), ktorá má dokonca vlastný obecný úrad, kostolík aj reštauráciu, sa stáva na nasledujúcich sedem dní našim základným táborom. Po príchode nás víta tetuška v stredných rokoch.  Je to veselá kopa, bohužiaľ, občas rovnako trápna, takže s mamou si rozumeli.

Ospravedlňujúc sa nám za dezolátnu príjazdovú cestu, na ktorej sme takmer načali najprv predný a potom aj zadný nárazník, nás s milým úškrnom  miestneho šaška usmerňuje do „apartmánu“ turistickej triedy- aha, tak sa tomu dnes hovorí... treba ale jedným dychom dodať, že som čakal za tú cenu oveľa horšie veci. Tých pár korún za noc na hlavu mohlo skutočne znamenať aj prebdené noci v spoločnosti hlodavcov a mojej kŕčovito zvieranej papuče.

Nie, nič také sa nekonalo, navyše, prvý prieskum okolia so sestrou nám ukázal, že vlak TEŽ stojí asi 40 sekúnd behu od našich dverí – ďalšia príjemná skutočnosť. Poctivo sme teda opísali všetky odchody tam a späť a ešte aj hentam (Tatranská Lomnica) a s pocitom dobre vykonanej práce sa vrátili do brlohu. Mamička naša vie aký záslužný čin sme práve vykonali, a tak nás víta perfektným, doma uvareným gulášom z uhorkového pohára. Nezabudla samozrejme včera upiecť aj kura, ryžu, zemiaky, ovocný kysnutý koláč a navrch jednu bábovku. Tie dve si stále rozumejú perfektne, takže jej kamarátka je vybavená podobne. Takýchto ironických okamihov ešte zažijeme...

Apropos, naši priatelia, ktorí s nami tohtoročnú tatranskú anabázu absolvujú, žijú v Čechách, takže sme -  Slováčiská ako repa – odhodlaní im to natrieť. Pomyselnú indiánsku bakuľu preberá pri rovnako pomyselnom ohnisku starší (a patrične šedivý)národa – otecko. Na stole leží mapa celej ľúbeznej krajiny tatranskej a samozvaný horský vodca hlási jeden „vtipnejší“ nápad za druhým. Padajú mená ako Téryho chata, legendárny Prielom, či Ostrva. Už teraz prezradím, že nič z toho sa z niekoľkých dôvodov nekonalo. Mnoho lupienkov sa vyjedlo, kým sme si povedali, že s ohľadom na našich nováčikov - horalov začneme relatívne čajovým Sliezskym Domom. Ako správni kresťania sme nedeľnú Svätú omšu zamietli z organizačných dôvodov a vybrali sme sa spinkať.

Nedeľa – 27.7.2008

Ako inak, zobudil som sa do tradičného ranného chaosu hodinu pred odchodom. „Maminááá, kde mám tie šušťáky? Simona nešpáraj sa v nose! Máte zbalené pršiplášte? Prosím ťa, chytro to zjedz,  lebo ťa nakopem!!“ Vláčik sme ale stihli. Takže smer Starý Smokovec, Hrebienok (úžasná nová pozemná lanovka za úžasných 170sk hore) a s Pánom Bohom, ide sa na to. Expedícia TATRY 2008 započala.

Na Sliezsky Dom dorazíme asi o pol hodiny neskôr ako nám predurčuje smerová tabuľka. Všetci patrične unavení a spotení si neodpustíme trocha polievky vnútri a po krátkej pauze sa poberáme ďalej, ešte aspoň nad vodopád do Kvetnice. Tu sa už v plnej miere prejavuje neznalosť terénu našich Českých priateľov, ktorí 1)nemajú zďaleka kondíciu, ktorou sa môžeme chváliť my a 2)sú príliš leniví, aby sa každodenne premáhali vyliezť sem a sem a ešte tam, aby niečo aj videli (o tom nie je predsa dovolenka). Je od počiatku jasné, že druhá polovica výpravy naše chúťky výrazne zbrzdí. To sa aj splnilo v ďalších dňoch. Okľukou teda dorazíme do Tatranskej Polianky tak trochu turisticky správne unavení.  Vo vláčiku si, samozrejme, sadneme len ťažko, a tak nožičky ešte trochu potrápime. Doma mnohí kašleme na to, že si máme vyložiť nedojedené zvyšky z ruksakov, zaujíma nás najprv sprcha a potom všetky dostupné sedačky v okolí stola, kuchynky, či záchoda.

Podrobná lekárska správa a ešte podrobnejšie vyšetrenia nášho tatranskými vetrami ošľahaného vodcu („Bolí ťa to? Nie, že? – v tomto je majster) hovoria, že prvé výpadky funkcií chodidiel a ďalšieho pohybového ústrojenstva sú na obzore. Samozrejme – ide o členov spoza bývalej hranice. Mapu teda teraz ani nerozkladáme celú a kompromisne musíme uznať, že ledabolý prechádzkový výlet na Popradské Pleso bude celodennou záležitosťou.

Pondelok – 28.7.2008

Po nehoráznej 80 minútovej ceste na zastávku Popradské Pleso sa púšťame na cestu. Prvý, kto nadáva dnes, je mama. A postupne bez výnimky všetci. Správa TANAPu bola taká milá, aby z asfaltky odklonila pešibusovú dopravu výhradne na lesný chodník, ktorý bol ale po lejakoch aké mali Tatry minulý týždeň, len ťažko použiteľný. Ťažko, ale bol. Trocha obratnosti svišťa tatranského v kombinácií s pár gymnastickými technikami (vivat p.prof.Nádaský) zabezpečilo našej výprave po asi hodinke všemožného posunu vpred konečne pevnú pôdu pod nohami. Popradské Pleso sa mi zdalo väčšie ako inokedy, ale asi to bol iba prelud.

Posadali sme si na lavičky, vyprázdnili ruksaky a naplnili seba samých (nielen dobrým pocitom) a keď sa žalúdky naplnili, začali sme najskôr v srandovnej, neskôr v smrteľne vážnej rovine pokukovať po oproti sa dvíhajúcej Ostrve. Presvedčený, že by sme to zvládli, začal som vášnivo presviedčať svoje okolie, že to prevýšenie nie je nijak závratné a že sa im to len zdá takto zdola. Darmo. Boli sme traja na siedmich a všetko zaklincovali matky oboch rodov, ktoré rozdelenie súdržnej 10 člennej formácie nepripúšťali. Tak snáď nabudúce. Smutne som sa dvihol a dobehol ostatných, ktorí už medzitým rezolútne nastúpili „strastiplnú“ cestu späť. Toto má byť akože všetko? Až dole na Štrbskom Plese som bol konečne ochotný uveriť, že je to tak. Takže detičky si pokupovali pár suvenírov, mne stačil štamprlík v tvare čižmy a nasledovala ďalšia 70 minútová cesta vlakom domov.

Najväčším prekvapením pre mňa bolo, že aj po tomto dni sa vyskytli zranenia, ktoré niektorých obmedzili. To už sa ale veľká trojka v zložení ja a obaja otcovia nehodlala zľutovať a po bohužiaľ nie mimoriadnom oddychovom dni sme naplánovali konečne niečo poriadne. Všetci spať. Zajtra nás čaká Zbojnícka chata.