Za 50 rokov, ktoré uplynuli od augustových udalostí z roku 1968, sa toho o tejto historickej udalosti už popísalo a povedalo veľmi mnoho. Raz to boli  fakty, niekedy polopravdy ale aj  nepravdy. Do kategórie poloprávd, patria podľa mňa, vyjadrenia niektorých, „znalcov“ pomerov o auguste  1968, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že občania Československa  sa v auguste 1968 nepostavili na ozbrojený odpor proti okupácii Československej socialistickej republiky. Obyčajne do toho zamontujú aj rodičov, ktorí inkriminované obdobie prežili, lebo ich deti navádzajú k tomu, aby od rodičov vymanili odpoveď, prečo sa okupantom nepostavili na odpor so zbraňou v ruke? Okrem základného argumentu, že proti mnohonásobnej vojenskej presile okupantov, by to bola organizovaná samovražda, existujú aj iné racionálne dôvody.

1. V prvých hodinách a dňoch od 21.8.1968, ešte nikto poriadne nevedel, čo vstup, ešte stále bratov v budovaní komunizmu,  vlastne znamená. Je to utajené pokračovanie vojenského cvičenia Šumava alebo prísne tajné cvičenie ako nácvik obrany proti vojskám NATO ?  V takom prípade predsa ešte nebudete bratov, ktorí síce neprišli na žigulikoch, trabantoch, waršavach či ikarusoch,  ale na tankoch, hneď vítať protitankovým strelami, delami a raketometmi.  Najprv zistíte, čo u nás naši bratia vlastne chcú a potom zareagujete.

2. Problém bol ale v tom, že bratia nevedeli jasne definovať, čo ich do našej vlasti priviedlo. Jedni tvrdili, že nám prišli pomôcť v boji proti kontrarevolucionárom, ktorých ale aj napriek veľkej snahe, nemohli  nikde nájsť. Iní boli úplne vedľa, keď zistili, že sú na území bratského Československa. Ako teda máte zareagovať, keď zistíte, že váš brat zblúdil. No predsa, po bratsky mu budete vysvetľovať, aká je skutočná realita. Teda, že sú tu určite nejakým nedopatrením osudu, a že sa to v dohľadnej dobe nejako  vyrieši.

3. A veru sa to začalo vyjasňovať. Čelní komunistickí predstavitelia, prezident socialistickej republiky a zároveň vrchný veliteľ vojsk, spolu s generálnym tajomníkom ÚV KSČ predsa zakázali ozbrojeným zložkám, aby sa akýmkoľvek spôsobom  podieľali na riešení straníckych nezhôd medzi znepriatelenými frakciami vo vnútri KSČ.  V podstate predsa išlo o to, kto z nich uchopí moc. Ako občania sme mali smolu lebo predstavitelia jednej z týchto skupín si na pomoc v riešení tohto mocenského sporu neváhali zavolať cudzie vojská, lebo zistili, že vlastné im nepomôžu.

4. Ako to už býva, vždy sa nájdu ľudia, ktorí chcú veci riešiť hneď a na vlastnú päsť, bez toho aby si uvedomili následky svojich činov, hoci ich úmysel mohol byť úprimný a čistý. Tak nejak, najmä vo väčších mestách, vznikli proti bratom – okupantom  masové demonštrácie. Niektorí jedinci sa neváhali postaviť, doslova s holými rukami, proti tankom a samopalom v rukách bratov – okupantov. Žiaľ nie raz to skončilo tragicky.

5. Za čo sme mali vlastne bojovať a pritom riskovať tisíce životov našich občanov ? Veď pri moci boli komunisti, moc chceli získať znova len komunisti. Na pomoc im zo zahraničia prišli zasa len komunisti. Západné mocnosti nemali vôbec chuť zašpiniť si ruky nejakým komunistickým Československom, ktoré naviac patrilo do politickej ohrádky svetovej mocnosti ZSSR. Veď sami so sebou mali  dosť svojich starosti.

6. Ak by sa predsa len, nejakým nedopatrením bolo stalo, že Československá ľudová armáda, by sa bola postavila na vojenský odpor, dá sa vylúčiť, žeby ju nenasledovali aj iné armády VZ? Podľa mňa sa to pokojne tak mohlo stať, no potom by nám celý svet kladol za vinu, že sme sa kvôli politickým nezhodám našich komunistov stali pôvodcami vzniku 3. svetovej vojny, ktorou sa  Dubčekovi priamo vyhrážal sovietsky komunista Brežnev.

Čo na záver? Vďaka Bohu, že vtedy komunisti Dubček a Svoboda reagovali ako rozumní ľudia a zamedzili tomu, aby sa Slováci a Česi  medzi sebou nielen, že v občianskej vojne navzájom  povraždili, ale aby sme sa nestali aj odstrašujúcim prípadom pre celý svet zato, že sme vojnu svetu priniesli. Naopak, dodnes  celý svet pozitívne spomína  na občanov Československa, ktorí aj napriek okupácii v roku 1968 sa nevzdali svojej túžby po slobode a v roku 1989 konečne slobodu a to bez krviprelievania získali. A nato by sme predsa mali byť pyšní a nie sa zato hanbiť ! O auguste 1968 píšem aj na http://doko.blog.portal.sk/detail-podobne-ako-tohto-roku---aj-21.-augusta-1968-bolo-u-nas-pekne-a-horuce-leto-.html?a=ca71be87a4016bdb581d78f1ed504a7f