Kurva, svet je taký zvláštny. Človek žasne. Dnes som sa musel prebudiť tri krát, než som vstal. Prvé dva razy vo sne a potom - tak naozaj. Drsné, keď vezmem v zreteľ, že som vysníval niečo s pápežom a babkou a Melom Gibsonom a obávam sa, že to spadalo do bizzare mature porna. Mel Gibson tvrdil, že bude koniec sveta a že si to treba poriadne užiť kým sa dá. A pápež si povedal, že nebude váhať a poruke bola len tá moja babka. Fakt nechutné. Asi by som mal začať snívať o niečom... Mladšom.

Dumdududum, v pozadí hrá nejaká príjemná hudba. Predstavujem si valčík od Danyho Landu.

Interesantná skutočnosť podsúvajúca podvedomému blúzneniu punc tajomna na mňa skočila, keď som po rannej sprche a rajčinách s mozarellou mrkol na net a zistil, že Mel Gibson to s tým koncom sveta myslí vážne. Aspoň to tvrdí.

Priznám sa, že ma to celkom potešilo, lebo keď skončí táto doba, nebudem mať ani tridsať a teda môžem odísť vo veľkom štýle a neskonať kálajúc si do treniek, či vlhčiac si posteľ každú noc ako opitá štetka, ergo koniec ktorý som si tak nejak predstavil vždy, keď prišla reč na starobu. Odstrašujúca pravdivosť prorockej časti však vrhá pochybné svetlo na tú perverznú. Ostáva len veriť, že pápež a babka boli len krovinatým pozadím psychadelickej nočnej mory môjho snového blúznenia.

Sakra, tá klasika ma neberie. Stansfield zo mňa asi nebude. Každopádne by som rád videl Hermionu fajčiť Harryho Pottera. Myslím si, že by to mohlo byť férovým záverom celej ságy a dodalo by to príbehom už dospelého, stále však teenage čarodejníka istú pikantnú príchuť. Nakoniec, každý predsa vie, že niekde v pozadí musí prebiehať aspoň akási erotika, ktorú v obľúbených príbehoch indikujú už od prvého dielu rôzne narážky na čarovný prútik.

A tak si tvárou v tvár posraným proroctvám uvedomujem, ako veľmi nechcem zomrieť z rozmaru nejakého kokotského univerza, ktoré si povedalo, že teraz niekedy nastal čas, kedy by ten buzík mohol otrčiť kopytá a dodýchať. Cítiť tep života je príliš príjemné. Melódia dotykov, ľúbivé tóny žíl a srdca pumpujúceho do nich ten prach závislý na kyslíku.

Celý nezmyselne hlúpy kolobeh trápnych tvárí pochybných úmyslov otvárajúcich mi denno denne svoju náruč pri a po ceste a v, na ktorý sa s nechuťou vypustí pár modulovaných výdychov dymu plného smrti stále možno až priveľmi postráda zmysel. Pre mňa. Okrem jediného, ktorý je odporný. Byť hračkou. Vonnegutlike.

Nezraniteľnosť ma učinila nezraniteľným a mňa to zaráža. Dostal som takmer to, po čom túžim a mne to tak veľmi vadí. Ako nepríjemné, preplávať takmer na druhú stranu. A potom začať plávať o niečo iné. Vo chvíľach, kedy je človek sám sebou a potrebuje nebyť.

Keď túžba má zelené oči a hľadá moje pehy, stáva sa zložitým necítiť tie krátke kúsky hudby svojho srdca. O toľko horšie mať len spomienku.