Stella sa prechádzala okolo domu, keď ju zastihlo jej životné šťastie. Chodila hore-dole a snažila sa zbaviť zvláštnych myšlienok, či ešte niekedy stretne toho, ktorý by bol pre ňu vyvolený a stvorený. V tom momente čo vyskakovala na malý múrik ju striaslo. Obzrela sa a zbadala ho. Hneď vedela, že on je ten koho tak úpenlivo hľadala. Pozrela sa mu priamo do očí a zacítila jemný nočný vánok, ktorý osviežil jej telo i ducha. Toto bol ten okamžik, na ktorý tak dlho čakala. Prestala premýšľať, myslieť, pretože všetko čo chcela vyjadriť sa vyjadrilo samé. On vedel, že to je ona a ona vedela, že to je on. Dve duše stvorené len pre seba. Pomaly sa k sebe približovali. Stella pozdravila na diaľku neznámeho ako keby ho poznala celý život a on jej poslal vzduchom bozk. Nad nimi svietili miliardy svetielok putujúce k tomuto momentu od svojho vzniku, kedy boli stvorené len na ten jeden zázračný moment, keď sa naplnia osudy dvoch bytostí. Boli už takmer pri sebe a Stella sa mu znova prihovorila. Dotkli sa chvostmi. Zrazu sa roztvoril oblok na dome a vyletel z neho kameň, ktorý dopadol priamo medzi nich.

„Vy hnusné mačky, prestaňte mi tu škriekať a vypadnite!“

Stella už bola na úteku a uvedomila si ukrutnú realitu. Už nikdy nezažije ten moment znova a to len preto, že počúvla svoj inštinkt a ušla.