Kráčam tmou, vnútro mi ťaží nejaká neznáma temná sila. Ťažko sa mi dýcha. Tiene stromov okolo mi naháňajú strach. Zvýjajú sa vo vetre a šepkajú si svoje tajomstvá trochu nepríjemným, mraziacim spôsobom. Každým krokom vírim prach okolo, čierne šaty sa mi vlnia vo vetre a odhaľujú mi nohy až po stehná.

Groteskná krása. Čierna labuť. Nežný diabol.

Viečka mi klesajú, nevládzem ďalej vydávať pokyny mozgu. Svet sa točí, doliehajú na mňa hlasy, príšerný krik, pekelný vreskot. Zapchávam si pred ním uši, ale mám ho plné vnútro. Chce sa mi z toho samej kričať, vykričať si do noci svoju dušu.
Odrazu som začula hluk, trhal mi bubienky, hučal zo všetkých strán a ja som nebola pripravená. Zaliala ma vlna vody a vyrazila mi vzduch z pľúc.

A ja som sa konečne rozplakala.