Musela som urobiť odmietavé gesto. Moje city k Tebe sú len priateľské. Jasne som Ťa vopred varovala. Cítim, že je to márne. Žiadaš  odo mňa priveľa. Láske sa nedá naučiť, musí prísť sama. Treba ju cítiť. Ak miluješ, mal by si to vedieť. Aj keď Ťa moje slová zraňujú, vyslovujem ich. Ak by som mlčala, dávala by som Ti márnu nádej. Myslela som, že to chápeš. Si predsa môj priateľ. K láske to má ďaleko. Prirovnala by som to k akejsi spolupatričnosti. Uvedomujem si, že núkať niekomu kto naozaj miluje, priateľstvo, je ako ponúknuť smädnému jedlo. Viem, čím momentálne prechádzaš, preto tá moja pomocná ruka. Ty ale chceš zjavne niečo viac. To ja nedokážem dať.

Dnes stojíš znova predo mnou. Za chrbtom schovávaš kyticu. Upieraš na mňa smutné oči a čakáš na moju reakciu. Cítim sa hlúpo. Nechcem Ti ubližovať. Rozum mi navráva, že konám správne. Od začiatku hrám s Tebou otvorenú hru. Nezvyknem priateľom klamať do očí. Snažím sa byť čestná. Ľútosť pre vzájomný vzťah nestačí. Mal by veru krátke trvanie. Priateľstvo má tiež svoju cenu. Je často viac ako láska. Je neoceniteľným darom.

Ak ma skutočne miluješ, určite to pochopíš. Necháme plynúť čas. Rozlúskne našu tajničku s neznámym výrokom. Čo bude ďalej? Na túto otázku, žiaľ nepoznám odpoveď...